Školská reforma mohla mať v minulom volebnom období, ak by politici konali, tvár Zuzany Humajovej. Analytička Konzervatívneho inštitútu má v hlave jasnú predstavu, ako by mali fungovať naše základné a stredné školy.

.ste spoluautorkou reformy základných a stredných škôl a ako analytička sa zamýšľate nad tým, ako zmeniť školský systém. Ako ste sa vlastne k tomu dostali?

Vyštudovala som učiteľský smer na Filozofickej fakulte UK, ale pôvodne som učiť nechcela. Do školstva ma vtiahlo až moje dieťa v polovici 90. rokov, ktoré študovalo na cirkevnej bilingválnej škole v experimentálnom overovaní a celé to dianie na škole ma veľmi zaujímalo.

.boli ste niekedy aj klasickou učiteľkou?

Áno, učila som slovenčinu a nemčinu. Potom som bola zástupkyňou riaditeľa, vytvárala som nové učebné osnovy, čo mi otvorilo nové obzory. Spolu s ďalšími kolegami sme sa potom rozhodli založiť súkromnú školu a práve vtedy som začala vnímať, ako funguje celý ten systém. Zistila som, že hoci sa po roku 1989 urobilo veľa systémových zmien, školstvo ostalo uzavreté a inovatívne zmeny sa pre finančné a byrokratické prekážky veľmi robiť nedajú.

.čo to malo byť za školu?

Tiež bilingválna, ale súkromná základná škola. Mali sme dobré kontakty so zahraničím, rátali sme so zahraničnými kvalifikovanými lektormi a mali sme už pripravenú koncepciu, ktorú sme potom chceli ponúkať aj ďalej. Ale nezískali sme peniaze a tím ľudí sa rozpŕchol.

.aké skúsenosti ste si odniesli zo svojej učiteľskej praxe?

Veľmi dobré. Naša škola intenzívne spolupracovala s rodičmi a už v tej dobe sme mali – na bilingválnej škole! – aj integrované deti s poruchami učenia. Vytvárali sme pre ne špeciálne programy a išlo nám to.

.dnes pôsobíte ako analytička v Konzervatívnom inštitúte. Prečo?

Od poznania systému bol už iba krok k premýšľaniu o jeho zmenách. S úzkym okruhom kolegov sme vytvorili istý reformný koncept, ale zistili sme, že záujem je iba o reformu vysokých škôl, o základných a stredných sa veľa nepremýšľa. Hľadali sme kontakty pre vytvorenie širšieho tímu, ale ani ľudí z prostredia MESA 10 sa mi nepodarilo presvedčiť, že pri reforme tzv. „malého“ školstva nemá ísť iba o decentralizáciu riadenia či peňazí, že obsah vzdelávania je rovnako dôležitý. A že školský systém musí byť zároveň nastavený aj hodnotovo. Celkom prirodzene sme sa v tomto názore zhodli s Petrom Zajacom a KI sa rozhodol, že aj školstvo bude jednou z jeho nosných tém.

.prečo základné a stredné školy ani v tom takzvanom reformnom prostredí nikoho nezaujímali?

Tieto školy sú súčasťou povinnej školskej dochádzky, berie sa ako úplná samozrejmosť, že štát diktuje školám, čo sa má učiť a vlastne sa o ne stará. Spoločnosť školy v takejto podobe stále akceptuje. A navyše školstvo nie je nijaká zlatá baňa. Školy nezarábajú peniaze, naopak, treba do nich investovať. Nijakému protrhovému reformátorovi sa do tejto oblasti nechcelo veľmi liezť. Ďalším problémom je, že na Slovensku víťazí politická rétorika nad odbornou. Pedagogický výskum stagnuje, nie je dostatok výstupov odborníkov, ktorí by mohli inšpirovať politikov. A tak sa politikom darí zamieňať frázy za odborný názor. Spoločenská diskusia je biedna.

.ivana Škodová nám povedala, že na Slovensku sa vážne venuje problematike siekt asi šesť ľudí. Koľko ľudí vážne premýšľa nad reformou školského systému?

Odborníci, ktorí sa pozerajú na školstvo ako na celok a premýšľajú nad jeho reformou, sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Ale je tu dosť ľudí, ktorí sa vyznajú v jednotlivých oblastiach vzdelávacieho systému. Dať ich návrhy dokopy by malo byť úlohou rezortu. Keďže ten to nerobí, snažíme sa o to na pôde KI.

.na Slovensku je sedem pedagogických fakúlt, na ktorých učia desiatky profesorov a docentov. Nie sú tam nejaké reformná nápady a zaujímavé osobnosti?

Mám pocit, že mnohí si strážia len vlastnú kariéru a svoj úzko špecializovaný záber. Koncepčne premýšľavých ľudí tam veľa nie je. Ale poznám odborníkov, ktorí sú z toho prostredia frustrovaní a radšej komunikujú o koncepčných veciach s nami v think-tanku.

.najznámejším slovenským pedagógom je Miron Zelina, autor projektu Milénium, ktorému sa podarilo spropagovať svoj pohľad na školstvo ako nikomu inému. Ako hodnotíte jeho úlohu?

Milénium bola štátna objednávka od ministra Ftáčnika, ktorý chcel byť nositeľom reformného konceptu, napriek tomu, že „zdedil“ reformný projekt Konštantín. Ale bolo užitočné, že sa niektoré nové princípy sformulovali nanovo.

.aké?

Že deti treba viesť k schopnosti vedieť použiť naučené veci a že učitelia na to potrebujú viac priestoru. Veľká chyba bola v tom, že sa Milénium povýšilo na jediný koncepčný dokument, hoci to bola iba všeobecná vízia bez jasnej stratégie. Tým, že sa na ňom ďalej nepracovalo, stratili školy veľa času a tak k nemu začali vzhliadať ako k modle. Dnes sa považuje za samozrejmosť, že majú všetci učiť podľa tvorivo-humanistickej teórie Milénia.

.nový minister školstva Mikolaj (SNS) prišiel s novým školským návrhom zákona. V ňom označuje za nový cieľ vzdelávania práve tvorivo-humanistický prístup. O čo vlastne ide?

Že deti sa majú v škole najmä dobre cítiť a škola má rozvinúť hlavne ich tvorivý potenciál.

.každý chce, aby sa jeho dieťa v škole dobre cítilo...

Iste, ale primárnym prostredím pre rozvoj potenciálu dieťaťa je rodina, kde všetko to, o čom táto teória hovorí, by mali deti dostať ako samozrejmosť. Chcieť od školy, aby nahrádzala znefunkčnenú rodinu a sanovala narušený emocionálny svet detí je neprimeraná požiadavka. Samozrejme, dobre to znie pre rodičov, ktorých dieťa je v škole v stálom strese. Zaneprázdnení rodičia tiež chcú, aby škola dala ich deťom to, čo im oni nevedia dať. Je však úlohou školy robiť deťom terapiu, alebo je ňou odovzdávanie istého kultúrneho kódu a sumy poznatkov, ktoré rodina nemá šancu sprostredkovať?

.vaša odpoveď?

Mne prekáža, že tu neexistuje o tejto veci odborný diskurz, ktorý je inde vo svete veľmi živý. Existuje mnoho iných pedagogických smerov, ktoré sú rovnako legitímne. U nás sa však chce zákonom povýšiť jedna teória na jedinú, podľa ktorej majú vzdelávať všetky školy. A to je návrat pred rok 1989.

.naše deti majú vedieť jazyky, mať obrovské množstvo vedomostí a zároveň absolvovať rôzne výchovy od náboženskej, cez sexuálnu až po multikultúrnu. Môže to škola zvládnuť tak, aby v nej dieťa netrávilo celý deň?

Ani minister ani náš inštitút nie je schopný nadizajnovať ideálnu školu, to sa jednoducho nedá. Preto potrebujeme pluralitné prostredie, kde si každý rodič bude môcť vybrať takú školu, ktorá mu vyhovuje. Takéto prostredie by prinieslo diskusiu aj o tom, ktorý prístup je lepší a ktorý horší.

.podľa vás by mala škola čo naučiť?

Je slovenskou raritou, že v pedagogickom pojmosloví umelo oddeľujeme vzdelávanie od výchovy. Je to vidieť na delení predmetov – na čisto výchovné a vzdelávacie, pritom toto delenie nezodpovedá realite. Napríklad výtvarná výchova je aj o vzdelávaní - deti sa učia rôzne techniky, históriu umenia. A učiteľ fyziky nie je odosobnený chrlič poučiek, on predsa na deti aj výchovne pôsobí. Cieľom reformy by malo byť urobiť v tom poriadok a vytvoriť novú predstavu o potrebných vedomostiach a zručnostiach absolventa základnej a strednej školy.

.dlhodobo voláte po tom, aby si školy vytvárali vlastné školské programy. Nový návrh zákona zavádza dvojúrovňový model vzdelávania: štát stanoví základ učiva a školy si k nemu pridajú vlastné programy. Nie je to vlastne naplnenie vašej predstavy?

Nie, pretože je to iba potemkinova dedina. Ak sa ministrovi Mikolajovi podarí presadiť jeho predstava reformy, sú dve možnosti. Z nich tá najpravdepodobnejšia že, že táto kozmetická úprava systému síce nebude efektívna, ale uhasí reformné očakávania. Keď sa opýtate rodičov, čo by sa malo v školstve zmeniť, oni to nevedia pomenovať, iba vedia, že niečo visí vo vzduchu. A keď sa to formálne udeje, tak si všetci odškrtnú, že sa to už urobilo. Reformný potenciál sa vyčerpá a k potrebným zmenám ani nedôjde.

.druhá možnosť je aká?

Mohlo by sa vytvoriť prostredie, ktoré sa postupne a pomaly bude dať napĺňať zmysluplnými vecami.

.teda existuje aj optimálnejší variant, že to aj s Mikolajovým zákonom nebude celkom stratené?

Bolo by to možné, ak by existovali páky, ktorými si to školské prostredie už samo bude veci usmerňovať ďalej.

.v ministrovom návrhu zákona sú tie páky, či nie?

Žiaľ, nie sú. Jeho návrh nerozpúšťa autoritársku centrálnu moc, on ju naopak posilňuje. Naďalej bude zoznam predmetov a tém definovaný na úrovni štátu. Školám ostane veľmi malý priestor. A v rukách štátu ostane aj hodnotenie kvality škôl – iba cez štátnu školskú inšpekciu.

.to nestačí?

Nie, kvalita škôl by mala byť hodnotená na externej aj internej úrovni, a aj štátnymi aj neštátnymi subjektmi. Takže v systéme sa veľa nezmení, akurát súčasné učebné osnovy sa budú nazývať štátnym vzdelávacím programom. Školy už dnes môžu podľa zákona dopĺňať učebné osnovy svojimi 30 percentami – ale nesmú pritom z učebných osnov nič vynechať. No tak tých 30 percent si po Mikolajovej reforme školy jednoducho nazvú školským vzdelávacím programom. Zmení sa iba rétorika.

.nie je možné chápať Mikolajov návrh ako začiatok?

Problém je v tom, že ten systém ostane uzavretý a pevne v rukách byrokratických štruktúr ministerstva školstva. Reforma mala byť práve o vyvážení kompetencií medzi rezort a školy. Takže nejde o začiatok niečoho nového, ale o upevnenie starej systémovej štruktúry.

.vy vkladáte veľkú dôveru v školy a v pedagógov, že urobia lepšie vzdelávacie programy, ako sú dnes. Ale keď sme prednedávnom robili rozhovor s učiteľom, ktorý vychováva budúcich pedagógov, počuli sme veľmi skeptické slová. Pedagogické fakulty stratili prestíž a často na ne idú študovať tí, čo sa inam nedostanú. Zopár špičkových pedagógov sa sústreďuje na prestížnych súkromných školách, tam môžu byť aj skvelé školské programy, ale ako budú vyzerať v priemernej škole?

Nikdy sme nehovorili, že sa to má robiť tak ako v Čechách. Teda že od konkrétneho dátumu bude musieť mať každá škola svoj vzdelávací program. V Čechách, kde to prišlo na školy ako direktíva, boli učitelia hodení do vody bez záchranných mechanizmov a nezvládli to. Hrozilo, že sa zrúti celá reforma. My sme si to uvedomovali a preto sme v našom návrhu školského zákona navrhovali pomerne dlhé prechodné obdobie. Náš systém by bol nastavený na samoozdravné mechanizmy možnosť vlastných vzdelávacích programov by sa otvorila pre tých, čo to vedia a chcú. A tí, čo nevedia, nemôžu, nechcú, by mohli prežiť niekoľko rokov ešte podľa starých metód, ten systém by sa teda nerozsypal.

.koľko by bolo na Slovensku škôl, ktoré by si dokázali vytvoriť kvalitné vlastné vzdelávacie programy?

Spočiatku zrejme veľmi málo, hoci už dnes existuje viacero škôl, ktoré učia podľa kvalitne upravených osnov. Pomôcť by mohla verejne prístupná databáza inovatívnych programov, to by bolo inšpiratívne pre všetkých. A ak by sa uvoľnilo vzdelávanie učiteľov, že by to viac nerobil iba štát, mohli by tie kvalitné školy vzdelávať učiteľov z iných škôl. Učitelia by tak mali možnosť vybrať si tréning presne toho programu, ktorý sa im vidí ako dobrý a chceli by ho zaviesť na svojej škole.

.výsledky vášho návrhu by sme teda nevideli o dva-tri roky, ale najskôr o nejakých desať rokov?

Možno o desať, možno o dvadsať rokov, ale určite by to školské prostredie ožilo a nebolo by odkázané na zásadné rezy politikov. Systém by sám dokázal generovať kvalitu a už by to nešlo po politickej, ale po odbornej línii.

.máte v rukách životaschopný zaujímavý a detailne vypracovaný návrh školskej reformy, ktorú verejnosť očakáva. Štyri roky patrilo ministerstvo školstva konzervatívnemu KDH, ktoré mohlo váš návrh pretlačiť. Nemali ste viac tlačiť na ministra Fronca?

On najprv nebol naklonený tomuto návrhu, obával sa, že sa celý školský systém rozsype a musel to v sebe ešte dva roky spracúvať. Až potom nám dal voľnú ruku pri koncipovaní nového školského zákona.

.to bolo asi rok pred voľbami?

Áno, až vtedy.

.neboli to štyri stratené roky?

Áno, stratené v tom zmysle, že sa nepodarilo ten návrh presadiť. Ale my sme ich nepremárnili. Všetky súčasti návrhu treba podrobne rozpracovať, a my máme naopak pocit, že času je stále málo. Neustále na tom pracujeme. A stále máme širší a hlbší pohľad na mnohé veci.

.dôchodkovú reformu presadil dravý Kaník, daňovú reformu cieľavedomý Mikloš, zdravotnícku reformu aspoň začal proti všetkým Zajac – školská reforma ostala na chvoste. Nebolo vám ľúto, že nemáte podobne ambiciózny typ na ministerstve školstva?

Asi by to naozaj bolo priechodnejšie. Teraz sa zdá, že na ministerstve školstva je takýto činorodý typ človeka. Predložil veľa koncepcií a návrhov, ktoré sú však povrchne vypracované. Nie je to teda typ, ktorý veci rozumie, on len veľmi chce a má ťah na bránu.

.máte dnes pri presadzovaní svojho návrhu nejakých politických spojencov?

Nie. Ale skúsenosť, ktorou sme prešli v minulom volebnom období, bola veľmi užitočná. Iste, s politikmi treba hovoriť, ale keďže celý dialóg o školskej reforme má zatiaľ len politickú rovinu, čoraz viac sa sústreďujem na tú odbornú.

.minister Mikolaj sa nedávno vyjadril kriticky k niektorým typom škôl, ktoré sme kritizovali aj v .týždni (waldorfská škola, rodová škola). To vnímate pozitívne?

Sekty vo vzdelávaní sú problém, no minister ho zneužil na výpady proti súkromným školám ako takým, čo je nezmysel. V médiách sa už vyjadril: pozrite, čo sa deje na súkromných školách, dosť bolo, štát musí mať pevnú ruku! Uvažuje o tom, že súkromné školy nedostanú normatívy na žiaka automaticky, ale budú musieť o dotáciu požiadať a ministerstvo rozhodne, komu ju dá a komu nie. Mikolaj manipulatívne otáča systémovú optiku a vidí nepriateľov v súkromných školách. V tomto prípade teda vyleje s vaničkou aj dieťa.

.to by bol vážny zásah, lebo dnes práve niektoré súkromné školy sú inšpirujúce pre zmeny v spôsobe vyučovania.

Presne tak. Ak sa niečo v minulej vláde na Froncovom ministerstve urobilo dobré, tak to bolo nastavenie normatívneho financovania škôl. Konečne to funguje podľa spravodlivého princípu. To chce Mikolajov úrad zvrátiť, dokonca chce vrátiť ministerstvu späť aj kompetenciu odvolávať riaditeľa – aj na súkromných či cirkevných školách.

.ten systém sa vracia späť?

Sú také signály.

.ako na to reaguje školské prostredie?

Neviem. Verejne sa o tom nediskutuje. Ale otázka je, či má učiteľov zaujímať kvasný proces reformných zákonov? Oni ani nevidia celý ten systém vo všetkých jeho vzťahoch. Oni sú predsa praktici. A tak iba čakajú na konečný výsledok.

.skúsme jednoduchú otázku: je naše školstvo zlé?

Nemôžeme povedať, že je katastrofálne. V porovnaní s takou Kubou, kde som pred časom skúmala ich systém, máme my úžasné školstvo. Tam učia aj nekvalifikovaní tínedžeri. Žiaci sa učia novú látku cez televízne vysielanie z Havany, lebo ich učitelia im ju nevedia vysvetliť. To je degenerovaný systém. My môžeme ešte chvíľu prešliapavať na mieste. Preto by bolo možno lepšie, keby táto Mikolajova reforma radšej ani nebola uskutočnená a v spoločnosti by ostal hlad po kvalitatívne lepšej zmene.

.môžeme skončiť optimisticky, že naše školy nie sú zúfalo zlé a aj bez rýchlej reformy môžu ešte pár rokov dobre fungovať?

V systéme sú dobrí aj horší učitelia, kvalitné aj menej kvalitné školy. Náš štandard je stále dobrý, hoci dnes už vieme, že by mohol byť oveľa lepší. A je čoraz viac jasné, čo pre to treba urobiť. Liekom nie je mechanické škrtanie osnov, ale zmena celého systému, aby viac nebol ohrozovaný centrálnou direktívnou mocou a svojvôľou politikov. Možno by sa oplatilo počkať a viac načúvať odborným argumentom.

Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 45/2007 dňa 5. novembra 2007.