Začiatkom novembra si dal Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika u Agentúry FOCUS vypracovať prieskum verejnej mienky zameraný na podporu demokracie, ľudských práv, občianskych slobôd a právneho štátu v tretích krajinách v rámci slovenskej zahraničnej politiky. Išlo už o druhý takýto prieskum, ten prvý sa uskutočnil na prelome októbra a novembra roku 2007. Oba prieskumy (viac tu) boli realizované v rámci projektu Podpora pre hodnotovo orientovanú slovenskú zahraničnú politiku, ktorý finančne podporil OPEN SOCIETY INSTITUTE.

Na Slovensku sme si za dva a pol roka vlády koalície SMER-SD, ĽS-HZDS a SNS pod vedením premiéra Roberta Fica už zvykli, že najvýraznejšími zahranično-politickými aktivitami sú návštevy predsedu vlády v spriatelených socialistických krajinách ako je Čínska ľudová republika, Vietnamská socialistická republika a Veľká socialistická ľudová líbyjská arabská džamahíria. Plus každoročné návštevy recepcií organizovaných veľvyslanectvom Kubánskej republiky pri príležitosti víťazstva kubánskej revolúcie (koľko krajín má také šťastie, že ich premiér našej krajiny každoročne poctí účasťou na recepcii organizovanej pri príležitosti osláv štátneho sviatku, nám nie je známe).

Už iba totálne naivný človek verí, že premiér sa pod tlakom verejnej mienky zmení a otázke ľudských práv a demokracie začne počas svojich stretnutí s predstaviteľmi nedemokratických režimov pripisovať aspoň takú dôležitosť, ako podpore exportu slovenských výrobkov (niektorých vyvolených producentov) do týchto krajín. A nič na tom nezmení ani mimoriadne sa snažiaci Ján Kubiš, ktorý kade chodí tade presviedča (predovšetkým sám seba), že zahranično-politická orientácia Slovenskej republiky sa po posledných voľbách nezmenila. A pritom sa zrejme tajne modlí, aby už konečne vyšla niektorá z medializovaných ponúk na významný post v niektorej medzinárodnej organizácii, čo by mu umožnilo vycúvať zo súčasnej pozície bez straty desiatky skôr ako si nenapraviteľne pošramotí svoju dobrú povesť.

Čo je však najhoršie, Robert Fico sa v prípade svojich zahranično-politických aktivít nemusí obávať ani o pokles preferencií. Slováci sa totiž s názormi súčasného premiéra až tak veľmi nerozchádzajú.

Podľa spomínaného prieskumu verejnej mienky až 68,9% respondentov súhlasí (súčet odpovedí „úplne súhlasím“ a „skôr súhlasím“) s tým, že každá slovenská vláda by mala podporovať demokratické sily v nedemokratických krajinách politickými prostriedkami (napr. hlasovaním v OSN alebo EÚ, prijímaním predstaviteľov demokratickej opozície z nedemokratických krajín na najvyššej úrovni, a pod.). S takouto formou podpory navyše súhlasí nadpolovičná väčšina voličov všetkých parlamentných politických strán (podiel voličov neparlamentných strán v skúmanej vzorke obyvateľstva bol príliš malý na to, aby sme ho do analýzy zahrnuli). Najviac takúto formu podpory preferujú voliči SMK (76,7%), SMER-SD (76%) a SDKÚ-DS (75,8%), najmenej voliči ĽS-HZDS (57,3%).

To je niečo, čo by premiéra mohlo trochu poštuchnúť, aby napodobnil napríklad francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ktorý sa koncom minulého týždňa stretol s tibetským duchovným vodcom Dalajlámom, a to aj napriek hysterickej reakcii čínskych predstaviteľov, ktorí sa nechali počuť, s kým by sa francúzsky prezident podľa nich mal resp. nemal stretávať, ba nakoniec zrušili i účasť čínskeho premiéra na Summite EU-Čína.

Ak si Fico myslí, že Sarkozy je „iná váhová kategória“, tak je tu ešte i príklad poľského prezidenta Lecha Kaczynského a poľského premiéra Donalda Tuska, ktorí sa s Dalajlámom počas návštevy Poľska stretli tiež. O tom, že návšteva Dalajlámu v Poľsku sa uskutočnila na pozvanie predsedu poľského Senátu Bogdana Boruszewicza, ani nehovoriac. Čo je pre zmenu výzva aj pre slovenského prezidenta a predsedu parlamentu, aby sme neváľali všetko iba na hlavu premiéra. Lebo Ivan Gašparovič a Pavol Paška sa v tomto smere zatiaľ nijako nevyznamenali.

Ale v našom prieskume verejnej mienky sa nevyznamenali ani slovenskí občania. S tým, že každá slovenská vláda by mala podporovať demokratické sily v nedemokratických krajinách finančnými a materiálnymi prostriedkami (napr. poskytovaním finančnej podpory slovenským mimovládnym organizáciám, ktoré sa venujú posilňovaniu demokratických hnutí a občianskej spoločnosti v nedemokratických a transformujúcich sa krajinách) už totiž súhlasilo iba 40,2% respondentov, kým 42,1% vyjadrilo nesúhlas. Nadpolovičnú väčšinu si takáto forma podpory získala iba u voličov SDKÚ-DS (61,5%).

S tým, že každá slovenská vláda by mala podporovať demokratické sily v nedemokratických krajinách ekonomickými prostriedkami (napr. sankciami, obchodným embargom a pod.) súhlasilo dokonca iba 32,2% respondentov, kým 47,3% vyjadrilo nesúhlas. Nadpolovičnú väčšinu si takáto forma podpory nezískala u voličov žiadnej parlamentnej politickej strany. S touto formu podpory naopak nesúhlasí väčšina voličov ĽS-HZDS (64,7%), SNS (55,1%), KDH (54,8%) a SMER-SD (54,4%).

Väčšina slovenskej spoločnosti si myslí, že demokraciu a ľudské práva v zahraničí treba podporovať, ale iba ak nás to nič nestojí a nemá to negatívny dopad na náš export resp. na možnosti investovania v spomínanej krajine. Smutný pohľad na spoločnosť, ktorá ešte pred dvadsiatimi rokmi žila v komunistickej diktatúre. Ale zase ani nie veľmi prekvapujúci v štáte, kde sa idú odhaľovať pamätné tabule vrcholným predstaviteľom komunistickej strany.

Autor je analytik KI.

Článok bol publikovaný v Konzervatívnych listoch 12/2008.