Západný svet nie je bohatý, pretože zvyšok planéty je chudobný, a dôvodom nie sú ani priaznivejšie prírodné podmienky. Vysvetlenie prosperity spočíva v dodržiavaní vlastníckych práv, primeranej regulácii, voľnom medzinárodnom obchode a zdržanlivej monetárnej a prísnej fiškálnej politike. Myšlienky klasického liberalizmu minulý týždeň obhajoval na Slovensku profesor ekonómie z americkej George Mason University Peter J. Boettke.

Sú faktory, ktoré podmieňujú bohatstvo jednotlivých krajín, prenesiteľné? Inými slovami – môže sa stať každý štát bohatým?

Myslím si, že áno. Podľa mňa neexistuje niečo ako geografické znevýhodnenie, alebo že niektoré krajiny majú menšie predpoklady rastu len preto, že nemajú dostatok prírodných zdrojov. Ekonóm Paul Romer hovorí, že každá ekonomika stojí na troch veciach: ľudia, zdroje a pravidlá. Ľudia sú viac-menej rovnakí. Aj to, či je vonku slnečno alebo prší, je vopred dané. Nemenné. No na čom záleží, sú pravidlá. Dobrý príklad je Hongkong, ktorý neoplýva žiadnymi bohatými zdrojmi nerastných surovín, ale vďaka dobrým pravidlám voľného obchodu dokázal veľmi rýchlo rásť.

Ľudia sú možno všade rovnakí, no medzi národmi existujú kultúrne rozdiely.

Áno a tieto rozdiely určujú, ktoré pravidlá spoločnosť prijme a ktoré nie. No treba si uvedomiť, že aj v rôznych kultúrach možno nájsť spoločné črty. A zároveň každá kultúra časom podlieha zmenám. Nie je to niečo rigidné.

Má kultúra vplyv na rozvoj ekonomiky?

Určite. Zoberte si také Írsko. Nedokázalo udržať hospodársky rast preto, lebo ho kultúrne ani politicky nestihli legitimizovať a v závere malo podobu bezprácne získaných ziskov. Základ bol dobrý – zaviedli rovnú daň, pritiahli investorov, namiesto vyučovania galčiny sa vrhli na vedu, štúdium inžinierskych odborov. Írsko zakvitlo, narodil sa keltský tiger. No dnes je z neho smetný kôš. Povedal by som, že jedným z dôvodov je rezistencia voči biznis kultúre a úpadok legitímne dosiahnutého hospodárskeho rastu.

Z tohto pohľadu sú Spojené štáty ideálne miesto na podnikanie. Kultúrne prostredie je výrazne heterogénne a od počiatku osídľovania severoamerického kontinentu do krajiny prichádzajú ľudia podnikavého ducha.

Neverím na túto teóriu výnimočnosti Spojených štátov. Ale myslím si, že vďaka obrovskému územiu mohli imigranti v počiatkoch osídľovania odísť ďalej na západ, kde ich nikto neobťažoval a nedochádzalo k sociálnym pnutiam, aké dnes sledujeme vo viacerých európskych krajinách. V Spojených štátoch existuje silná kultúrna autonómia. Vyrastal som v malom meste v štáte New Jersey a miestne mestské štvrte v tom čase mali charakter etnických kolónií. Mali sme tri rôzne katolícke kostoly: jeden pre Írov, druhý pre Talianov a tretí pre Poliakov. To všetko len na dvoch štvorcových míľach. Takýto etnický mix mohol fungovať, len ak sa jeho členovia dokázali dohodnúť na spoločných pravidlách. O USA sa hovorí, že sa podobajú viac na miešaný šalát ako na polievku.

Chcete tým povedať, že Európa sa nemá prečo báť imigrantov?

Imigranti sú perfektný zdroj podnikateľskej inovácie. Vidia život okolo seba inak ako ľudia, ktorí na danom území už žijú. Najväčším nepriateľom inovácie je všednosť. Myslím si, že imigranti sú fantastický zdroj podnikateľského rozvoja a nových nápadov. Immanuel Kant kedysi povedal, že cieľom kozmopolitizmu je, že na svete nebude nikto cudzincom.

Niekto môže namietať, že to je síce pekná teória, ale ťažšie sa uplatňuje, keď sa do vedľajšieho domu nasťahuje nová rodina a jej ženská časť nosí burku od hlavy až po päty.

Strach je živnou pôdou intolerancie. Ale to neznamená, že niektoré kultúry samy osebe nie sú netolerantné. Sú. No najlepší spôsob, ako k nim pristupovať, je byť čo najviac tolerantný. Dať im šancu. Potom sa stane, že človek stretne na ulici ženu zahalenú v módnej burke. Keď v Afganistane padol Taliban, ženy ako prvé navštívili salón krásy a dali si upraviť vlasy. A potom sa znovu zahalili. Riešením nie je vystavať medzi nimi a nami stenu. Lepšie je ich vystaviť inej kultúre a nechať ich meniť sa. O tom bolo osvietenstvo. Kresťanstvo malo v čase pred osvietenstvom charakter fundamentálneho islamu. A čo prinieslo osvietenstvo? Okrem iného aj posun kresťanstva od doktrín k viere, ktorá môže byť konzistentná s modernizmom. A to isté sa v súčasnosti deje s islamom.

Keď je reč o bohatých a chudobných krajinách, ako kritérium sa najčastejšie používa HDP na obyvateľa. Je podľa vás tento ukazovateľ postačujúci?

Nie, nie je. Ale existuje niekoľko iných ukazovateľov, ktoré hovoria viac. Legatum Institute má index prosperity, ktorý meria spokojnosť obyvateľstva atď. Dôležité je podľa mňa, akým spôsobom je bohatstvo štátu rozložené medzi jeho obyvateľov. A tiež odpoveď na otázku, čo to vlastne je dobrý život. Lebo z rastu HDP sa nedá najesť. No ak vynecháme výnimočné prípady ako krajiny s bohatými náleziskami ropy, rast HDP koreluje s mnohým, čo charakterizuje dobrý život. Nie je na svete veľa bohatých krajín, v ktorých ženy nemajú prístup ku vzdelaniu alebo ich účasť na pracovnom trhu je podpriemerná. HDP je celkom dobrý ukazovateľ. Nie dokonalý, ale celkom dobrý.

Nemáte pri sledovaní televíznych správ o nepokojoch v severnej Afrike a na Blízkom východe pocit, že prosperita Západu je do značnej miery limitovaná bezproblémovým prístupom k rope?

Prišiel som do Bratislavy vlakom z Prahy a počas cesty som si pozrel film Transcendent Man. Je o Rayovi Kurzweilovi, americkom vynálezcovi a futuristovi, ktorý sa zaoberá singularitou. Neverím všetkému, čo odznelo vo filme. (Podľa R. Kurzweila bude technický pokrok najbližších 40 rokov taký rýchly, že ľudia si budú implantovať prvky umelej inteligencie, aby so strojmi udržali krok, pozn. red.). Ale páčila sa mi scéna, v ktorej sa akýsi politik posťažoval R. Kurzweilovi, že svetu dochádza ropa. „O štyridsať rokov už ropu takmer nebudeme používať,“ upokojil ho R. Kurzweil. Myslím si, že je to trochu odvážne tvrdenie. No aj ekonóm Julian Simon tvrdil, že ľudská predstavivosť je samostatný zdroj. A čo ma fascinuje, je cenová mechanika, ktorá technologický pokrok umocňuje. Tým ako je ropa stále drahšia a nové náleziská sú ťažšie dostupné, množstvo ľudí premýšľa o alternatívnych energetických zdrojoch. Vyššia cena podporuje inovácie a myslím si, že skôr ako sa ľudstvu minie všetka ropa, preorientuje sa na niečo iné.

Viac ako nedostatku ropy sa Európa obáva masy ilegálnych prisťahovalcov zo severnej Afriky. Jeden zo spôsobov, ako tomuto pohybu zabrániť, je pomôcť africkým krajinám k prosperite. Existuje aj iný spôsob, ako míňať na rozvojové programy miliardy eur, z ktorých časť zmizne na účtoch skorumpovaných vládnych politikov?

Najlepšie, čo Európa môže urobiť, je otvoriť Afrike trh s poľnohospodárskymi produktmi. To ale nie je jednoduché, keďže tieto krajiny zastupujú ľudia typu Kaddáfí či Mubarak. Samozrejme, rozumiem problému migrácie. Ani podnikaví ľudia nechcú žiť v regióne, kde je nedostatok kapitálu. Najlepšie čo môžete urobiť, je pustiť ich k sebe a vyťažiť niečo z ich talentu. No z môjho pohľadu v mnohých z týchto krajín je ďaleko viac obchodných príležitostí, ako si ich obyvatelia myslia. Pozrite sa na Indiu. Dlhé roky mali problém s odlevom mozgov. No dnes šikovní ľudia ostávajú v Indii a podnikajú tam. Fascinujúca je tiež Čína. Spojené štáty momentálne zažívajú spätný odlev mozgov. Máme veľmi dobré technické vysoké školy. Číňania aj Indovia, ktorí ich navštevovali, ostávali v USA a ich poznatky boli na osoh americkej ekonomike. Lenže teraz sa po získaní diplomu vracajú domov. To ešte nie je prípad Slovenska. Ale ľudia sa budú vracať, ak vytvoríte podmienky priťahujúce kreatívny ľudský kapitál - talentovaných vedcov, umelcov a pod. Čomu by ste sa mali vyhnúť je, urobiť svoju krajinu atraktívnu pre právnikov. Čím lepšie miesto pre právnikov z krajiny urobíte, tým horšie pre jej ekonomiku.

Momentálne naše vysoké školy produkujú podstatne viac právnikov, ako sa na trhu dokáže uživiť.

Áno? V Spojených štátoch počet postgraduálnych študentov práva prevyšuje počet postgraduálov technických odborov. Je to nový fenomén, dôsledok 50 rokov trvajúceho trendu, ktorý negatívne vplýva na ekonomiku.

Tvrdíte tiež, že budovanie infraštruktúry nepodmieňuje ekonomický rozvoj, ale že ho nasleduje. Slovenskí politici by vám o diaľniciach tvrdili opak.

Infraštruktúra ide ruka v ruke s rozvojom. Je to otázka príčinnosti. Niektorí hovoria: pozrite sa na USA a ich železničnú sieť a sieť kanálov. To vďaka nim sa krajina stala najsilnejšou ekonomikou na svete. Lenže to nie je pravda. Dopravná sieť sa neťahala neúrodnými územiami, kde nič nebolo. Je hlúposť myslieť si, že keď postavíte diaľnicu alebo železničnú trať z rozvinutého západu krajiny na zaostávajúci východ, že zrazu to tam bude žiť. Nebude. Len postaviť diaľnicu nestačí.

Čo teda môže vláda urobiť, ak chce podporiť rozvoj zaostalých oblastí vzdialených 300 kilometrov od hlavného mesta?

Možno je dobré rozmýšľať o rôznych, na prvý pohľad radikálnych riešeniach. Znížiť tam firemné dane na nulu. To by pritiahlo biznis, vznikli by nové podniky. Ktoré by zase potrebovali sieť dodávateľov a už by existoval prirodzený dopyt po kvalitných cestách. Netvrdím, že toto je nejaká zázračné riešenie. Hovorím, že niekedy je dobré experimentovať.

Prečo ste vôbec začali študovať východoeurópske ekonomiky?

V roku 1972 sa konali olympijské hry, na ktorých Spojené štáty prvýkrát v olympijskej histórii nezískali zlaté medaily v basketbale. Sovietsky zväz porazil náš tím a mňa to úplne zlomilo. Basketbalu som sa venoval desať hodín denne do svojich dvadsiatich rokov a Sovietsky zväz mi po tej prehre uviazol v hlave. Keď som sa dostal na vysokú školu, môj profesor ekonómie mi vysvetlil, prečo hospodárstvo tej obrovskej krajiny nefunguje. Stal som sa závislý od tejto témy, ostal som pri nej, aj keď som si robil doktorát. Ale prvotná motivácia sa týkala športu, pretože som si myslel, že nás v tom zápase podviedli (USA v rozhodcami nezvládnutom zápase prehrali o bod v poslednej sekunde, pozn. TREND). Keď som zistil, že ich ekonomika je v troskách, hovoril som si, dobre im tak.

Ako podľa vás súvisia športové úspechy krajiny s výkonnosťou jej ekonomiky?

Myslím si, že šport je luxusný statok. A čím ste bohatší, tým viac luxusu v podobe zábavy či športových aktivít si môžete dovoliť. Ale sú tu aj iné dôvody. Šport bol a stále je aj úniková cesta z ťažkých sociálnych pomerov. Hovorí sa, že v NBA nehral nikdy nikto, kto mal na začiatku garáž pre dve autá. To isté platí o boxeroch. Musíte mať pevnú vôľu, makať na sebe, túžbu víťaziť. A ťažko mať túžbu po víťazstve, keď žijete v materiálnom blahobyte. Veľa skvelých športovcov pochádza zo skromných pomerov. No ako som povedal, šport je luxus a sprievodný jav bohatnutia spoločnosti.

Podľa toho, čo hovoríte, by vláda túžiaca po športových úspechoch mala podporovať príjmovú nerovnosť.

Znie to logicky, ale nezdá sa mi to byť dobrý nápad.

Existuje teória opierajúca sa o citát Adama Smitha, podľa ktorej zväčšujúci sa rozdiel medzi bohatými a chudobnými napomáha vznik finančných kríz. Súhlasíte s týmto názorom?

Nie som si tým istý. Ak je reč o príjmovej nerovnosti, je dôležitá mobilita. Teda či je možné, aby sa z veľmi chudobného stal veľmi bohatý a naopak. Nebezpečnejšia ako vysoké príjmové rozdiely je rigidná spoločnosť bez pohybu medzi chudobnými a bohatými. V Spojených štátoch je táto mobilita pomerne vysoká, čo z nás robí z pohľadu vývoja v čase rovnostársku spoločnosť. Veľké diskrepancie vidíte, len keď sa pozeráte na momentky ukazovateľov príjmových nerovností.

Dobrým príkladom je súčasný americký prezident.

Správne. Jeden z dôvodov, prečo si myslím, že Baracka Obamu bude ťažké poraziť, je fakt, že reprezentuje silný príbeh. Ten príbeh nie je len o tom, že Obama je Afroameričan. V podstate sa o neho starala slobodná matka, otec s nimi nikdy nežil. A to je fenomenálne. Nie je veľa krajín, ktorých vodcom by sa stal človek pochádzajúci z nemajetnej a neúplnej rodiny. A to hovorím, hoci nesúhlasím s jeho politikou.

Dokonca tvrdíte, že keď B. Obama na konci druhého funkčného obdobia opustí úrad, v USA bude dvojciferná inflácia a dvojciferná nezamestnanosť. Prečo si to myslíte?

Lebo jeho ekonomická politika nerieši problémy, s ktorými zápasíme. Naopak, ešte ich aj zhoršuje. Nápady, s ktorými prichádzajú jeho ekonomickí poradcovia, nie sú veľmi užitočné a krajinu čaká neveselá budúcnosť. Ale vďaka svojej charizme a komunikačným schopnostiam sa Obamovi podarí znovu vyhrať.

Je veľký rozdiel medzi realitou a vašou predstavou vývoja postkomunistického bloku spred dvadsiatich rokov?

Fascinuje ma, aký ťažký bol pre vás proces transformácie. Keď v Československu vládli Václav Havel s Václavom Klausom, veľmi rýchlo vám ukázali, ktorým smerom sú dvere. Priemyselná výroba Slovenska bola v tom čase v závoze. Čechov viedol uznávaný dramatik a disident, premiérom bol ekonóm, Praha bola bránou do západnej Európy. Mali všetky výhody. No i napriek tomu sa dnes trápia s korupciou a inými deformáciami. Na druhej strane som vôbec nečakal, že Slovensko sa tak rýchlo postaví na vlastné nohy.

Ako vnímate tento región v súčasnosti?

Pesimizmus vo mne vyvoláva proces harmonizácie európskych ekonomík. Slovensko alebo Estónsko zaznamenali ohromný rast, zaviedli ste rovnú daň, východná Európa začala žiť. Teraz sa máte prispôsobiť starej Európe, ktorá je momentálne mŕtva. To je podľa mňa tragédia. Tá teória, že čím bližšie je postkomunistická krajina západu, tým skôr a ľahšie sa transformuje, je v poriadku. Lenže zatiaľ čo vy ste sa učili slobode, stará Európa sa zasekla vo vlastnej predstave sociálneho štátu.

Aký dojem ste mali z návštevy Prahy?

Napĺňa ma optimizmom úroveň ekonomického výskumu na Karlovej univerzite a na Vysokej škole ekonomickej, ktorá kvalitou momentálne prevyšuje ostatné školy v regióne. Ekonómovia, ktorých poznám dlhšie a očakával som, že budú pracovať pre rôzne think-tanky, ostali na týchto školách a ťahajú ich dopredu. To je výborné.

Peter Boettke je profesor ekonómie na George Mason University. Na pozvanie KI v dňoch 28. a 30. marca 2011 prednášal v Bratislave a Košiciach v rámci cyklu CEQLS. Viac informácií o prednáške nájdete tu.

Rozhovor bol publikovaný v týždenníku TREND 14/2011 dňa 7. apríla 2011.