Demokracia, právny štát a podoba trestného procesu

„Kde niet bohov, tam vládnu strašidlá.“

                                                                                            Novalis[1]

Úvod

V každej z novodobých foriem spoločnosti možno už po krátkom pozorovaní badať tri základné a určujúce prvky, doplnením ktorých nezávislý pozorovateľ získava predobraz jej fungovania. Jazykom Rogera Scrutona ich môžeme pokojne nazývať aj akousi svätou trojicou.[2] Ide o prvok (1) politický, (2) právny a v neposlednom rade (3) ekonomický.

Zatiaľ čo v prvom prípade sa musíme pýtať na to, kto moc vykonáva, v druhom ako tak činí, v treťom prípade hodnotíme vzťahy v rámci hospodárskeho systému. V nasledujúcej časti sa bude článok zameriavať na prvé dva prvky. Dôvodom pritom nie je skutočnosť, že by otázka ekonomických vzťahov nemala priamy vplyv na vznik, zmenu či zánik (historických, ale aj) súčasných spoločností. Práve naopak. Paradoxnosť vzťahu trojprvkovej štruktúry  možno predostrieť slávnym revolučným heslom Veľkej francúzskej revolúcie (1789-1799) sloboda, rovnosť, bratstvo, ktoré, zdá sa, tretí, ekonomický prvok explicitne takmer úplne opomína. Vieme však, že hlavnými príčinami vzniku francúzskej revolúcie bolo práve nerovnomerné rozdelenie príjmov a všadeprítomná chudoba, spôsobená neúrodou. Nakoniec to bol aj samotný J.-J. Rousseau, ktorý pôvod potreby regulácie spoločnosti videl práve vo vzniku súkromného vlastníctva.[3] Vráťme sa však naspäť k našej téme.

Množina kombinácií potenciálnych spoločenských usporiadaní, ktoré možno prostredníctvom variácií prvkov svätej trojice získať, je nekončiaca. Zovšeobecnene však možno konštatovať, že turbulentné roky 1989 – 1991 v kontexte Európy neznamenali nič iné, než práve zjednotenie trojprvkovej stavebnej štruktúry spoločnosti. Predovšetkým v západnom svete vžitá triáda – demokracia, právny štát, kapitalizmus –  zastihla štáty „východného bloku“ (Slovenskú republiku nevynímajúc) nepripravené.[4] Americký politológ Francis Fukuyama sa v tom čase na margo revolučného obdobia spomínaných rokov dokonca nebál vysloviť (vtedy zďaleka nie až tak kacírsku) myšlienku o „konci dejín“, keďže voči trhovej ekonomike (kapitalizmu) a liberálnej demokracii, podľa názoru autora, neexistovala žiadna iná (v zmysle lepšia) alternatíva.[5]

Zastávame presvedčenie, že štvrťstoročie po uverejnení uvádzanej myšlienky nie je príliš veľký dôvod na radosť. Čoraz častejšie skloňované slová ako kríza demokracie, nevymožiteľnosť práva, či dokonca zánik európskej civilizácie sú len malým odrazom takmer všeobecnej dezilúzie, ktorá nielen v kontexte krajín strednej Európy panuje.

V nasledujúcej časti sa práca bude venovať otázke, či demokratické zriadenie zažíva krízu, a ak áno, čo stojí za jej vznikom.

1. Žargón (bez)autenticity alebo kde začína a končí tekutá spoločnosť...

          Zodpovedanie otázky, či demokracia zažíva krízu, je viac ako jednoduché. Áno, zažíva, no zažívala ju vždy, možno dokonca povedať, už od vzniku samotnej myšlienky vlády ľudu - demosu. Nebolo a nie je žiadnym tajomstvom, že jedni z najväčších starovekých filozofov – Platón a Aristoteles spoločne vládu ľudu považovali za závadný (či dokonca zvrátený) typ štátneho zriadenia. Jednotiacim dôvodom uvádzaného stanoviska bol až príliš silný vplyv demagógov na chod spoločnosti ako takej.[6]

Naproti tomu, kritika demokracie, zaznievajúca v moderných dejinách, bola už o čosi sofistikovanejšia. Na rozdiel od Platóna bolo jej cieľom poukazovanie skôr na neschopnosť a neskúsenosť voličov vyznať sa v politike ako na demagogický charakter zvolených zástupcov. Slovami historika Georga Waitza „...žiadne štátne zriadenie, nech je aké chce, monarchistické alebo republikánske, neobstojí alebo nedosiahne určitej stálosti, ak rozhodovanie o všetkých politických otázkach bude vložené do rúk veľkej masy, ktorá sa až príliš často nechá ovládať cudzou vôľou alebo deň odo dňa, podľa nálady, poslúcha toho, či onoho vodcu...“.[7]

S takýmito argumentmi sa nie je vôbec ľahké vysporiadať. Dôvodom je predovšetkým fakt, že tieto „útočia“ na samotnú „nervovú sústavu“ vlády ľudu, ergo ľud samotný (voličov). To, čo v tom čase (druhá polovica 19. storočia) vzhľadom na uvádzané bránilo politickým vodcom ešte väčšmi „skresať“ volebné právo, bol strach. Nemecký poslanec August Emanuel Pfeiffer v revolučnom roku 1848 dôrazne upozorňoval svojich kolegov, že „...ide o väčšinu tých, ktorí svoj život, svoju krv obetovali revolúcii, slobode a právam ľudu ...vzali by ste im jedným paragrafom právo, ktoré pre seba a svoj stav vybojovali na barikádach? Ak tak urobíte, zasievate semeno pre novú revolúciu.“[8]

Nanajvýš aktuálna otázka znie: mali by aj súčasné politické elity strach volebné právo obmedziť? Nevnímala by dnes väčšina občanov takýto krok zo strany parlamentu skôr za určitý druh ústretovosti v porovnaní s nepreberným počtom politických strán, kandidátov, volebných reklám, organizačných inštrukcií a v neposlednom rade aj odťažitou a vždy nie celkom zjavnou súvislosťou medzi orgánom, ktorého uprázdnené posty majú občania svojimi hlasmi doplniť?

Tým sa pomaly dostávame k meritu veci. Ak niečo demokraciu skutočne ohrozuje, potom je to práve ľahostajnosť členov spoločnosti, ktorú možno Baumanovým termínom nazvať tekutou.[9] Privykanie si na záruky dodržiavania ľudských práv a slobôd (predovšetkým však slobody podnikania) ako na niečo samozrejmé, večné a nemenné, je príznačné práve pre členov takejto spoločnosti. Bytostný záujem o rozmer (práve a len) vlastnej existencie sa tak „zmršťuje“ výlučne do roviny neverejnej, súkromnej (intra muros), neuvedomujúc si, že jej existencia je svojou podstatou podmienená vplyvom roviny verejnej (extra muros). Je tristné, že snahu väčšiny jednotlivcov tekutej spoločnosti možno zovšeobecniť na (čo najrýchlejšie) dosiahnutie čo najvyššieho stupňa materiálneho štandardu, ktorý danému jednotlivcovi zaručí nezávislosť od spoločnosti ako takej. Zároveň je pochopiteľné, že pod prizmou takto nastavených pravidiel sa morálny, etický, či národnostný rozmer rozpúšťa (stáva sa tekutým).

Účasť na voľbách jednotlivec nachádzajúci sa intra muros pritom musí zákonite vnímať len ako „netaktickú“ pomoc inému jednotlivcovi, ktorý tak (pred ním samotným) získava čoraz väčší náskok. Nemožno v tomto prípade neupozorniť na podobnosť s „vojnou všetkých proti všetkým“, čo je stav, ktorý Thomas Hobbes považoval do vzniku štátu za prirodzený.[10]

O čosi pregnantnejší bol vo svojich úvahách francúzsky filozof Jacques Ranciére, ktorý o vyššie opísaných jednotlivcoch hovorí ako o častiach bez účasti určitého sociálneho telesa.[11] Na jednej strane teda nemožno tvrdiť, že jednotlivec do spoločnosti nepatrí, keďže táto spoločnosť vo forme štátu jednotlivcovi zaručuje široký rozsah ľudských práv a slobôd vrátane potenciálnej možnosti ovplyvňovať chod samotnej spoločnosti. Na strane druhej však jednotlivec o dané benefity prejavuje záujem len do tej miery, ktorá mu výlučne v rámci priestoru intra muros „dopomôže“ naplniť subjektívne požiadavky. Je zrejmé, že dosiahnutie (kritickej) masy takýchto jednotlivcov viac znemožňuje hovoriť o spoločnosti, prípadne štáte, keďže absentuje minimálna miera vzájomnosti a ochoty jednotlivcov vyjsť „mimo svojich hradieb“ (extra muros) aj napriek tomu, že takéto konanie nebude v žiadnom smere odmenené.

Dôvody klesajúcej účasti na voľbách, prirodzene, nemožno hľadať len na jednej strane barikády, ergo len medzi (neaktívnymi) voličmi, ale aj medzi zástupcami pouvoir constituant dérivé.[12] Argument prostou „voličskou únavou“ prirodzene nemožno zmiesť zo stola, no zastávame názor, že problematika má v tomto prípade oveľa širší rozmer a súvisí predovšetkým s politickým jazykom (či skôr žargónom). Známy filozof Theodor W. Adorno napísal v roku 1964 útlu knihu s názvom Žargón autenticity, v ktorej prezentuje ostrú kritiku nemeckej filozofie práve s ohľadom na používaný žargón. Súčasná politická reprezentácia však trpí rovnakým problémom. Nielen politický žargón, ale aj samotné názvy politických strán sa dnes bez slova demokracia/demokratický už takmer nezaobídu. Podľa Adorna, platí, že „...hlas, ktorý takto vibruje (t.j. používa rovnaké slovo; pozn.) - a je celkom jedno, čo (v skutočnosti) hovorí -  podpisuje spoločenskú zmluvu.“[13] Zjednodušene povedané ide teda o akési prerozdelenie slov do žargónov jednotlivých spoločenských skupín, pričom v prípade daného slova už ďalej nezáleží na jeho skutočnom význame, resp. hodnote, ale práve a len na tom, kto takéto slovo používa. Hodnovernosť a „sympatie“ k takýmto slovám sa budú posudzovať podľa hodnovernosti ľudí, v ktorých žargóne sa slová nachádzajú. V prípade Slovenskej republiky sa pod prizmou nevyšetrených korupčných káuz, či daňových podvodov zdá osud takýchto slov spečatený. Nedôvera k jednotlivým politikom, ktorých by stačilo nevoliť (prípadne odsúdiť) sa z toho dôvodu obracia aj k demokratickému štátnemu zriadeniu ako takému, ústiacemu do neúčasti na demokratických voľbách.

2. Peripetie právneho štátu alebo od Kelsena k Radbruchovi a zase spať...

          Základnú kvalitu materiálneho právneho štátu možno hľadať v jeho priorizácií ľudských práv a slobôd občanov pred štátom.[14] Všetko ostatné, parafrázujúc Whiteheada, je len „komentár“. No práve vzťah právneho štátu a ľudských práv (ktoré tento zaručuje) je v tomto prípade tou najzaujímavejšou, no zároveň najzapeklitejšou otázkou súčasnosti. Doslova zemetrasenie v právnej obci spôsobil nemecký ústavný sudca Ernst-Wolfgang Böckenforde, ktorý v roku 1964 vyslovil názor, že „...slobodný, sekularizovaný štát žije z predpokladov, ktoré sám nemôže garantovať.“[15] Svoju úvahu pritom zdôvodňoval absenciou spojovacích pút politického poriadku, funkciu ktorých do 19. storočia zastupovalo náboženstvo. Keď krátko nato v roku 1981 britský filozof Alasdair MacIntyre v právnej obci vyrukoval s myšlienkou nezdôvodniteľnosti ľudských práv, takmer nikto nenachádzal protiargumenty. „Dielo skazy“ sa zdalo byť dokonané!...

...až kým sa na scéne neobjavil Robert Alexy. Ten, v súlade s Kantovou filozofiou, v poslednej zo svojich ôsmych koncepcií zdôvodnenia ľudských práv prichádza s ultimátnou myšlienkou, a síce, že ľudské práva nie sú možné bez racionálnej a univerzálnej metafyziky.[16] Tým pred vstupom Európy do 21. storočia R. Alexy zároveň prelamuje hrubé ľady právneho pozitivizmu, ktoré sa v krajinách východného bloku pevne usadili. Zásadnosť tejto myšlienky pritom siaha ďalej, než si možno sám R. Alexy uvedomoval. Prinavrátenie racionálnej, no nie zjednodušujúcej (!) metafyziky späť „do hry“ nemá za následok „len“ zdôvodnenie (oprávnenosti/nevyhnutnosti/všeobecnosti) ľudských práv, ale opätovne otvára aj otázku predpokladu slobodného a sekulárneho štátu, ktorý tak v podobe „novej metafyziky“ získava uhoľný kameň svojej existencie.

Takouto úvahou sa nevyhnutne dostávame k otázke (prekročenia) právneho pozitivizmu, ktorý (nezabúdajme) má v právnickej obci stále svojich verných zástancov.[17] Historicky sa pritom opúšťanie racionalite sa priečiacej metafyziky dá vystopovať hneď na niekoľkých miestach. Pavel Holländer dáva v tejto súvislosti do pozornosti Nietzscheho zvolanie Boh je mŕtvy (!).[18] V oblasti práva nemožno nespomenúť Hansa Kelsena, ktorý v úvode Ryzí nauky právní nepriamo formuluje stavebný kameň celého právneho pozitivizmu – spravodlivosť je iracionálny ideál.[19] Absurditu rýdzeho právneho formalizmu pritom odhalili až hrôzy 2. svetovej vojny, no najmä priebeh norimberského procesu (1945-46). Práve tento ukázal, aké nedostatočné je (mechanické) zohľadňovanie jediného kritéria, a to  dodržiavanie platného (písaného) práva, aj napriek faktu jeho hodnotovej vyprázdnenosti. Za povojnový návrat k ideám prirodzeného práva možno vďačiť Gustavovi Radbruchovi, ktorý uvádza nasledovné „...konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné vyriešiť len tak, že pozitívne právo, zaisťované predpismi a mocou, má prednosť aj vtedy, keď je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, avšak okrem prípadu, keď rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon ako nesprávne právo (unrichtiges Recht) musí spravodlivosti ustúpiť.“[20]

Otázku, kedy je rozpor (pozitívneho) zákona so spravodlivosťou už neznesiteľný, ponecháva Radbruch otvorenú. Obrovský prínos tejto myšlienky však tkvie v poznaní, že bezhodnotové, formálne ponímanie práva je, ľudovo povedané, cestou do pekla. Názorový rozkol v prípade moderného, materiálneho (!) právneho štátu spočíva skôr v otázke aké hodnoty budú jeho imanentnou súčasťou.

V prípade (prevládajúceho) právneho pozitivizmu možno tieto hodnoty veľmi zjednodušene označiť ako generačné. Vychádzame pritom z predpokladu nemožnosti (ale aj nevôle) ovplyvňovať budúce generácie občanov už vopred nastaveným hodnotovým rámcom, s ktorým títo nemusia vôbec súhlasiť. Americká konštitucionalistika takúto situáciu označuje priliehavým názvom – vláda mŕtvej ruky, no stretnúť sa možno s ešte radikálnejšou – tyraniou predkov.[21]^,[22] Aktuálnou je táto téma predovšetkým v diskusii o nachádzaní, prípadne konštituovaní materiálneho jadra ústavy. Nemenej podstatnú úlohu hrá v tomto prípade aj obava z možného zneužitia mnohokrát až príliš vágnych a nejednoznačných hodnotových kategórií ako je napríklad spravodlivosť, či dobro. Slovami Jiřího Přibáňa „...dobro je príliš silnou metafyzickou kategóriou, podľa ktorej sa síce riadime v našom vzťahu k Bohu alebo v predstavách o etickom živote, ale ktorú by sme práve preto mali radšej prenechať teológom alebo moralistom. Kvôli metafyzickej sile je totiž dobro ľahko zneužiteľné, a preto by sme ho mali z ríše práva a politiky vykázať.“[23]

          Ako už možno predikovať z uvedeného, zástancovia prirodzeno-právnej koncepcie na druhej strane hovoria o hodnotách, ktoré možno s koncepciou materiálneho právneho štátu spojiť, takpovediac, natrvalo. To zároveň pripúšťa možnosť vytvorenia nezmeniteľného materiálneho jadra ústavy. Zastávame názor, že rovnako ako v prípade ľudských práv nás aj tu vplyv postsekulárnej doby núti hľadať a definovať pravidlá „novej metafyziky“, ktorej úloha však nemôže spočívať v snahe konkurovať a nahrádzať metafyziku náboženstva ako v minulom storočí upozorňoval už sám E.-W. Böckenforde. Kritika zo strany právneho pozitivizmu je pritom na tomto mieste viac ako oprávnená. Súhlasíme, že vágnosť a nezrozumiteľnosť mnohých prirodzeno-právnych pojmov (dobro/spravodlivosť) je výraznou prekážkou. Pokus o opätovné, avšak zrozumiteľnejšie zadefinovanie základných (no stále tých istých) hodnotových kategórií je jednou z najväčších výziev súčasnosti. Podobu akéhosi odrazového mostíka by pritom mohli predstavovať tzv. sémantické univerzálie, o ktorých hovorí Umberto Eco a ktoré predstavujú „...základné poznanie pre celý ľudský druh, ktoré môže byť vyjadrené všetkými jazykmi.“[24] A ako pokračuje ďalej „...predsa však (a tu už prenikáme do sféry práva) existujú univerzálne pojmy o nátlaku: neželáme si, aby nám niekto bránil v rozprávaní, videní, počúvaní, spaní, ...v túžbe ísť tam kam chceme. Trpíme, keď nás niekto spúta alebo nás núti separovať sa, keď nás udrie, zraní alebo zabije, podrobí nás fyzickému alebo psychickému mučeniu, ktoré zmenšuje alebo potláča našu schopnosť myslieť.“[25]

Stojí za úvahu, či v každej z takýchto univerzálií zároveň nie je akoby imanentne prítomná už aj samotná hodnota. Hodnota nezávislá od času, miesta, či subjektu.

3. Podoba trestného procesu alebo Jozef K. za našimi dverami...

          Zatiaľ čo vyššie pertraktované objekty – demokracia a právny štát - sme skúmali prevažne vo filozofickej a teoretickej rovine, k trestnému procesu a jeho podobám tak pristupovať nebudeme. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pri tak úzkom vymedzení oblasti trestného práva (objektom záujmu je procesná stránka – trestný proces), vo vzťahu k demokracii, resp. právnemu štátu priama súvislosť absentuje. Opak je však pravdou. Riadny výkon trestného procesu je nielen vo vzťahu k právnemu štátu (ergo vláde práva), ale, dovolíme si tvrdiť, demokratickému zriadeniu ako takému, kľúčový. Dôvodom je pritom prirodzene podmienená citlivosť občianskej spoločnosti (a jednotlivca) voči zásahom do súkromnej roviny inter muros.

Nie je prehnané tvrdiť, že mocenská povaha štátu je z hľadiska ochrany ľudských práv a slobôd tým najrizikovejším, čo môže (v teoretickej, ale aj v praktickej rovine) spôsobiť ich porušenie. Na druhej strane je to práve štát, ktorý prostredníctvom vynúteného poriadku pôsobí ako ich najväčší garant.[26] Tým štátna moc získava paradoxný potenciál, môže byť utlačovateľom i integrátorom zároveň.[27] Dokonalý (no nemenej tragický) predobraz utlačovateľskej role štátu ukázala druhá polovica 20. storočia pri vykonštruovaných procesoch s údajnými nepriateľmi štátu. Súdy prostredníctvom trestného procesu v tomto prípade plnili „len“ úlohu vykonávateľa štátnej politiky, dokonca spôsobmi nie nepodobnými inkvizičnému typu trestného konania. Aj napriek takejto historickej lekcii možno tvrdiť, že absentujúca nezávislosť súdnej moci v personálnej rovine pretrvala aj po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 a to až do novely ústavy v roku 2001, ktorá reflektovala vôľu Slovenskej republiky vstúpiť do Európskej únie.[28]

Za oveľa aktuálnejšiu otázku v súčasnom období však možno považovať vzrastajúcu hrozbu teroristických útokov, resp. prijímanie opatrení k ich zabráneniu. Obávame sa, že práve v súvislosti s ochranou ľudských práv sa dostávame do situácie, kde môžeme z pomyselnej vaničky vyliať aj samotné dieťa, dôvodiac ochranou vyšších záujmov, prirodzene, na úkor jednotlivcov. Do „rizikovej zóny“ ohrozených práv je nutné zaradiť predovšetkým právo na osobnú slobodu. In concreto možno ako jednu z najčastejších foriem zásahu do uvádzaného práva považovať neúmerné zvyšovanie lehoty zadržania podozrivej osoby. V prípade Slovenskej republiky sa v roku 2015 pod prizmou tragických udalostí v Paríži táto doba pri podozrení z trestného činu terorizmu vyšplhala až na 96 hodín.[29] Nedovolíme si hodnotiť, či politické rozhodnutie uvádzaného zvýšenia lehoty zadržania reflektovalo reálne potreby vyšetrovateľov, alebo skôr „ľudový dopyt“ po ráznom riešení problému. V každom prípade zostala „na stole“ nevyjasnená diskrepancia medzi rozdielnou úpravou lehoty na zadržania v prípade Listiny základných ľudských práv a slobôd (čl. 8 ods. 3 - 24 hodín), ktorá je, podľa čl. 154c Ústavy taktiež súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Sme presvedčení, že bez snahy (automaticky) spochybňovať dôležitosť prijatých opatrení je povinnosťou občianskej spoločnosti upozorňovať predovšetkým na neúčelné, populistické riešenia, ktorých dopad na ochranu ľudských práv je ďalekosiahly.[30] Je zrejmé, že takéto rozpútavania „honu na čarodejnice“ nie sú možné bez (skrytej, či naopak, okázalej) podpory väčšinového obyvateľstva. Otázkou zostáva,  či orgány činné v trestnom konaní a súdy takéto volania vypočujú. V prípade, že tomu tak bude, podoba trestného procesu sa opätovne stane len „slúžkou“ mocných a obvinení zas občanmi „druhej kategórie“.

Sizyfos tlačiaci, Sizyfos schádzajúci...

          Zápas o podobu právneho štátu, demokratického zriadenia, či o ochranu ľudských práv v rámci trestného procesu sa v mnohom podobá zápasu mytologického hrdinu Sizyfa so svojím balvanom. Ide o zápas vyčerpávajúci, nerovný, večný, zápas, ktorého výsledkom je až v príliš veľkom počte prípadov prehra. Albert Camus sa vo svojej slávnej eseji zamýšľa nad myšlienkami Sizyfa, ktorý (po ďalšom neúspešnom zápase) schádza späť dole. Camus prichádza k záveru, že Sizyfos je šťastný. Uvedomuje si, že nikdy nebude schopný dokotúľať kameň až na úplný vrchol a ani v to nedúfa. To, o čom dokáže rozhodovať je vôľa pokúsiť sa o nemožné znova – jeho osud mu patrí.[31]

Eufória roku 1989 na okamih spôsobila zdanie, že pomyselný kameň sa na vrchole kopca predsa len zastavil, teda, že večný zápas o demokraciu a právny štát skončil Sizyfovým/naším víťazstvom. Kríza, v ktorej sa európska spoločnosť po štvrťstoročí ocitla nás presvedčila o opaku – kameň sa opäť skotúľal do údolia.                     Súčasná kríza pritom nie je výsledkom jednorazových dramatických udalostí, ale skôr pozvoľných, dlhotrvajúcich fragmentácií mnohých oblastí spoločenského života.[32] Schádzajúc dolu máme v súčasnosti ako spoločnosť malú chvíľu na to,  aby sme pomenovali hlavné dôvody neúspechu. No keď sa tak stane, nezostane nám nič iné, než sa opätovne zaprieť a pokúsiť sa nerovný zápas opätovne vyhrať.

Tak tlačme, priatelia!

Jakub Neumann
Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta

Použitá literatúra

(A) Učebnice, monografie a iné

ADORNO, T. W.: Žargón autenticity. K německé ideologii. Praha, Academia, 2015, 167 s.

ALEXY, R.: Pojem a platnosť práva. Bratislava, Kalligram, 2009, 171 s.

BALOG, B. Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina, Eurokódex, 2014, 211 s.

BAUMAN, Z.: Tekutá modernita. Praha, Mladá fronta, 2002, 344 s.

BŐCKENFORDE, E.-W.: Vznik státu jako proces sekularizace. In: HANUŠ, J. (ed.): Vznik státu jako proces sekularizace. Diskuse nad studií Ernsta – Wolfganga Böckenforda. Brno, Centrum pro studium demokracie a kultury, 2006, 152 s.

BRŐSTL, A.: Frontisterion alebo Búdky pre vzletné myšlienky (O štáte a práve). Bratislava, Kalligram, 2009, 327 s.

CULIANU, I.: Dualistické gnóze západu. Praha, Argo, 2008, 380 s.

ECO, U., MARTINI, C.-M.: V čo verí ten, kto neverí?. Bratislava, Vydavateľstvo DON BOSCO, 2015, 121 s.

FUKUYAMA, F.: Konec dějin a poslední člověk. Praha, Rybka Publishers, 2007, 384 s.

HATTENHAUER, H.: Evropské dějiny práva. Praha, C. H. Beck, 1998, 708 s.

HOBBES, T.: Leviatan. Bratislava, Kalligram, 2011, 732 s.

HODÁS, M.: Historický vývoj ľudských práv a ústavného štátu (a niektoré súčasné výzvy). Bratislava, História ľudských práv, o. z., 2016, 429 s.

HOLLÄNDER, P.: Pojmy v Sizyfovej krošni. Bratislava, Kalligram, 2015, 238 s.

HOLLÄNDER, P.: Základy všeobecné státovědy. Plzeň, Aleš Čeněk, 2009, 368 s.

KELSEN, H.: O státu, právu a demokracii. Výběr prácí z let 1914-1938; (VI. Ryzí nauka právní). Praha, Wolters Kluwer, a. s., 2015, 55 s.

PLATÓN.: Ústava. Praha, Oikoymenh, 2014, 423 s.

PROCHÁZKA, R.: Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň, Aleš Čeněk, 2011, 140 s.

RADBRUCH, G.: O napětí mezi účely práva. Praha, Wolters Kluwer ČR, 2012, 157 s.

RANCIÉRE, J.: Disagreement. Politics and Philosophy. Minneapolis, University of Minnesota Press, 2004, 168 s.

ROUSSEAU, J.-J.: O spoločenskej zmluve. Bratislava, Kalligram, 2010, 167 s.

SCRUTON, R.: Modern Philosophy. An Introduction and Survey. London, Arrow Books, 1997, 624 s.

STANISZKIS, J.: O moci a bezmoci. Brno, Centrum pro studium demokracie a kultury, 2009, 199 s.

THURNHER, R., RŐD, W., SCHMIDINGER, H.: Filosofie 19. a 20. století. III. Filosofie života a filosofie existence. Praha, Oikoymenh, 2009, 523 s.

ZAKARIA, F.: Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světě. Praha, Academia, 2012, 275 s.

(B) Odborné články (iné periodiká)

ROKOS, M.: V „zahřívacím kole“ bodoval Juppé. In: Lidové noviny, č. XXIX/242, 2016 [15.10.2016], s. 6.

ŠMIHULA, D.: Oprávnenie štátu obmedziť ľudské práva. In: Právny obzor, č. 3, 2002, s. 230 - 241.

(C) Zborníky

PŘIBÁŇ, J., HOLLÄNDER, P. et al. (eds.).: Právo a dobro v ústavní demokracii. Polemické a kritické úvahy. Praha, Sociologické nakladatelství, 2011, 270 s.

(D) Legislatíva

Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v z. n. p.

Ústavný zákon č. 427/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v z. n. p

Citované zdroje:

[1] CULIANU, I.: Dualistické gnóze západu. Praha, Argo, 2008, s. 335.

[2] SCRUTON, R.: Modern Philosophy. An Introduction and Survey. London, Arrow Books, 1997, s. 475 – 478.

[3] ROUSSEAU, J.-J.: O spoločenskej zmluve. Bratislava, Kalligram, 2010, s. 29 – 30.

[4] V prípade komunistického režimu  v Československu možno uvažovať skôr o dvojprvkovej štruktúre (totalita, socializmus), keďže legislatíva daného obdobia (1948-1989) slúžila predovšetkým na naplnenie cieľov komunistickej strany.

[5] FUKUYAMA, F.: Konec dějin a poslední člověk. Praha, Rybka Publishers, 2007, s. 362 – 370.

[6] PLATÓN.: Ústava. Praha, Oikoymenh, 2014, s. 329 (časť 564b).

[7] HATTENHAUER, H.: Evropské dějiny práva. Praha, C. H. Beck, 1998, s. 532.

[8] HATTENHAUER, H.: cit d., s. 532.

[9] BAUMAN, Z.: Tekutá modernita. Praha, Mladá fronta, 2002. s. 11 (Z. Bauman má zavedením termínu tekutá modernita na mysli predovšetkým rýchlo sa meniacu spoločnosť, bez hodnotového, územného, či medziľudského „zakotvenia“, cieľom členov ktorej je nachádzania rýchlych pôžitkov a uspokojení.

[10] HOBBES, T.: Leviatan. Bratislava, Kalligram, 2011, s. 207.

[11] RANCIÉRE, J.: Disagreement. Politics and Philosophy. Minneapolis, University of Minnesota Press, 2004, s. 8-9.

[12] Klesajúca účasť nie je v žiadnom prípade iba „doménou“ Slovenskej republiky. Podrobnú analýzu čoraz väčšej neochoty zúčastňovať sa volieb vo svojej knihe publikoval americký politológ Fareed Zakaria. K téme pozri viac: ZAKARIA, F.: Budoucnost svobody. Neliberální demokracie v USA i ve světě. Praha, Academia, 2012, s. 150 – 185.

[13] ADORNO, T. W.: Žargón autenticity. K německé ideologii. Praha, Academia, 2015, s. 23.  

[14] HODÁS, M.: Historický vývoj ľudských práv a ústavného štátu (a niektoré súčasné výzvy). Bratislava, História ľudských práv, o. z., 2016, s. 246.

[15] BŐCKENFORDE, E.-W.: Vznik státu jako proces sekularizace. In: HANUŠ, J. (ed.): Vznik státu jako proces sekularizace. Diskuse nad studií Ernsta-Wolfganga Böckenforda. Brno, Centrum pro studium demokracie a kultury, 2006, s. 21.

[16] ALEXY, R.: Pojem a platnosť práva. Bratislava, Kalligram, 2009, s. 150.

[17] PŘIBÁŇ, J.: Lesk a bída právního pozitivizmu. In: PŘIBÁŇ, J., HOLLÄNDER, P. et al. (eds.): Právo a dobro v ústavní demokracii. Polemické a kritické úvahy. Praha, Sociologické nakladatelství, 2011, s. 27 – 34.

[18] HOLLÄNDER, P.: Pojmy v Sizyfovej krošni. Bratislava, Kalligram, 2015, s. 94.

[19] KELSEN, H.: O státu, právu a demokracii. Výběr prácí z let 1914-1938 (VI. Ryzí nauka právní). Praha, Wolters Kluwer, a. s., 2015, s. 13.

[20] RADBRUCH, G.: O napětí mezi účely práva. Praha, Wolters Kluwer ČR, 2012, s. 130.

[21] PROCHÁZKA, R.: Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracii. Plzeň, Aleš Čeněk, 2011. s. 86.

[22] BALOG, B.: Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina, Eurokódex, 2014. s. 52.

[23] PŘIBÁŇ, J.: O dobru a spravodlivosti: odpoveď Pavlu Holländerovi. In: PŘIBÁŇ, J., HOLLÄNDER, P. et al. (eds.).: cit. d., s. 71.

[24] ECO, U., MARTINI, C.-M.: V čo verí ten, kto neverí?. Bratislava, Vydavateľstvo DON BOSCO, 2015, s. 106.

[25] ECO, U., MARTINI, C.-M.: cit. d., s. 107-108. K uvedenému dodajme, že Jean Bodin už v 16. storočí prichádza s revolučnou, no zabudnutou myšlienkou, keď hovorí, že prirodzené právo je to, čo je vlastné všetkým pozitívnym zákonom ako spoločný základ. K téme pozri viac: BRŐSTL, A.: Frontisterion alebo Búdky pre vzletné myšlienky (O štáte a práve). Bratislava, Kalligram, 2009, s. 115.

[26] ŠMIHULA, D.: Oprávnenie štátu obmedziť ľudské práva. In. Právny obzor, 2002, č. 3, s. 233.

[27] HOLLÄNDER, P.: Základy všeobecné státovědy. Plzeň, Aleš Čeněk, 2009, s. 62.

[28] Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v z. n. p.; takmer desaťročné obdobie mohol byť sudcovský stav doplnený len na návrh vlády, ktorá tento predkladala Národnej rade SR. Táto v prípade konsenzu mohla osobu vymenovať len na 4-ročné funkčné obdobie, po uplynutí ktorého nasledovalo opätovné hlasovanie s možnosťou doživotného zvolenia.

[29] Ústavný zákon č. 427/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v z. n. p.

[30] Pozri napr. ROKOS, M.: V „zahřívacím kole“ bodoval Juppé. In: Lidové noviny, č. XXIX/242, 2016 [15.10.2016], s. 6. Ukážkovým príkladom skratkovitého a populistického riešenia problému národnej bezpečnosti môže byť predvolebné vystúpenie kandidáta na prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ktorý vyhlásil, že v prípade zvolenia nechá uväzniť všetky osoby, ktoré tajné služby považujú za (potenciálne) nebezpečné.

[31] THURNHER, R., RŐD, W., SCHMIDINGER, H.: Filosofie 19. a 20. století. III. Filosofie života a filosofie existence. Praha, Oikoymenh, 2009,  s. 417.

[32] STANISZKIS, J.: O moci a bezmoci. Brno, Centrum pro studium demokracie a kultury, 2009, s. 191.