Demokracia, právny štát a podoba trestného procesu (A)politické (monster)procesy dneška

„Pohľad do minulosti je niekedy najlepším sprievodcom do budúcnosti.“

 Jan Procházka

Kauza Žingor 

Nie je to tak dávno, čo sa aj Slovenská republika radila k štátom sveta, v ktorých  vládla jedna strana. Politika nebola vecou verejnou,  ale vecou určitej  skupiny obyvateľstva   a zasahovala aj do sféry moci, do ktorej v demokratickom štáte nikdy nemôže zasiahnuť ani len marginálne.

Od konca štyridsiatych rokoch minulého storočia prebehli v našej republike politické monsterprocesy, ktoré odsunuli našu krajinu, nie len v medzinárodnom vnímaní, do suterénu demokracie. Jedným z prípadov bol aj proces s Viliamom Žingorom, ktorý žiadal demokraciu, no odsúdili ho za vlastizradu.

Hrdina, partizánsky veliteľ – predseda Zväzu slovenských partizánov – odporca politiky Komunistickej strany Slovenska (KSS) – vlastizradca a „najatý žoldnier kapitalizmu“

– obeť justičnej vraždy. Takto možno krátko zhrnúť životný osud jednej z obetí politických monsterprocesov po vzniku monopolu komunistickej moci v Československej republike (ČSR) vo februári 1948. (1)

Viliam  Žingor  (nar.  30.  júla  1912  v Bystričke),  pôvodne  kníhkupec,  úradník        a pracovník banky v Turčianskom Sv. Martine, sa stal počas Slovenského národného povstania významným organizátorom partizánskeho hnutia. V roku 1943 sa vyhol nástupu do armády (klérofašistického Slovenského štátu) a zbehol do hôr, kde nad Bystričkou založil na jar 1944 partizánsku skupinu a v auguste 1944 lesný výcvikový tábor, v ktorom sústreďoval zbrane, potraviny a cvičil partizánov. Od 25. augusta 1944 po spojení so skupinou Piotra Velička v Sklabini sa stal veliteľom slovenského oddielu 1. československej partizánskej brigády M. R. Štefánika. (2)

Po skončení vojny, v roku 1945, vstúpil do KSS a v Slovenskej národnej rade (SNR) bol i jej poslancom. Ako organizátorovi a funkcionárovi Zväzu slovenských partizánov sa mu aspoň spočiatku zdalo, že táto strana má najbližšie k partizánom. Postupne sa mu však jej politika prestávala páčiť, čo nakoniec v júli 1947 viedlo k vystúpeniu z jej radov. (3)

Ako stúpenec demokracie sa s politikou KSS nevyhnutne  musel veľmi skoro rozísť. Potom, čo stranu opustil, ju otvorene kritizoval. (4)

Po komunistickom prevrate bol Žingor pozbavený mandátu poslanca SNR a prišiel i o miesto správcu štátneho majetku v Petržalke. Kruh okolo Žingora sa začal uzatvárať. Štátna bezpečnosť prijala rozhodnutie, že na neho nasadí agentov, ktorí sa mali infiltrovať medzi jeho známych. Úlohou agentov nebolo len informovať o tom, čo sa medzi žingorovcami deje, ale ich aj navádzať na trestnú činnosť. Niektorí na tieto provokácie naleteli, samotný Žingor bol však opatrný a rôznym ponukám a návrhom z ich strany nedôveroval.

Jeseň 1949 bola pre Viliama Žingora osudnou. Viliam Žingor bol zatknutý v nedeľu novembra 1949. V rukách slovenských eštebákov však veľmi dlho nezostal, 8. decembra bol eskortovaný do Prahy. Pri prvých výpovediach Žingor ešte vypovedal ako nezlomený človek. Až v neskorších zápisniciach začal hovoriť jazykom vyšetrovateľov, ktorý z neho potrebné odpovede vymlátili. (5)

V procese s Viliamom Žingorom sa odzrkadlila i roztržka medzi Stalinom a Titom. Aj u nás sa totiž začal pohon na tzv. titoistov. K ohrozeným skupinám patrili partizáni, pretože Titova moc v Juhoslávii bola postavená práve na tejto sile. Žingor ako bývalý partizánsky veliteľ a funkcionár Zväzu slovenských partizánov im do tejto šablóny celkom dobre zapadal. V dodatkoch k výpovediam ho nútili, aby sa vyjadroval o Titovi a jeho politike. V jednej zo zápisníc uviedol, že schvaľoval Titovu politiku a predstavoval si, že chce vytvoriť vlastný socializmus.  Český  zapisovateľ  pri  výpovedi  zaznamenal  Žingorove  slová,  že  "Toto mně velmi vyhovovalo, neboť jsem k němu měl bližší vztah jako partizán“. Každá z takýchto a podobných viet bola neskôr pri procese dôsledne využitá proti Žingorovi. (6)

V polovicu roku 1950 sa vo väzbe v súvislosti s prípadom Viliama Žingora ocitlo už 142 osôb. Celú vec bolo treba uzavrieť a pripraviť scenár pre politický proces. Do Bratislavy prišla kontrola z pražského ministerstva vnútra. Bratislavský vyšetrovateľ Matkovčík ubezpečoval svojich českých kolegov, že všetko je na najlepšej ceste a bez akýchkoľvek škrupúľ dodával, že 23 osôb bude odsúdených na trest smrti. V správe zo svojej bratislavskej cesty uvádzali pražskí vyšetrovatelia, že "soudruzi vidí především tresty smrti, ale přitom nezapomínají na to, jak důkladně je proces třeba připravit, aby vyznel presvědčivě“. Medzitým pokračovalo i vyšetrovanie v Prahe. Koncom júla 1950 bol Viliam Žingor už úplne zlomený človek, a tak nečudo, že podpísal takmer 40-stranovú zápisnicu, ktorej absurdnosť miestami vyznievala až groteskne. (7) Niekoľko dní pred začiatkom procesu dokonca Štátna bezpečnosť vydala smernicu pre prokurátora. V nej bolo uvedené, ktorých vecí sa nemá dotýkať a ktoré rozvádzať. Štátna bezpečnosť určovala aj to, aké otázky môže a nemôže položiť senát. Zároveň Štátna bezpečnosť pozorovala správanie obžalovaných po doručení obžaloby. Malo sa tým predísť prípadným komplikáciám pred súdom. (8)

Obžalovaný, vstaňte! 

Je sobota 21. októbra 1950, niekoľko minút po 13. hodine. Z krátkej porady sa do súdnej siene Štátneho súdu v Bratislave vracia senát, ktorý má rozhodnúť o vine či nevine členov vlastizradnej a vyzvedačskej skupiny Viliama Žingora. Jeho predseda Karol Bedrna vynáša nad obžalovanými rozsudok: „Menom republiky! ... Viliam Žingor - trest smrti... Samuel Bibza - trest smrti... Ladislav Nosák - trest smrti ...“. Zvyšní piati obišli o čosi "lepšie“. Dvaja z nich, Jozef Kubík a Alexander Pavlis, dostali "len“ doživotie, Jozef Hrušák 25, Ján Lichner 17 a jediná žena v procese Elena Bulubášová 12 rokov. (9)

Súdny proces s Viliamom Žingorom a spol. prebiehal v dňoch 19. - 21. októbra 1950. Fyzicky i psychicky zlomení obvinení odrecitovali pred súdom naučené texty  absurdného sebaobviňovania, a tak mohol byť vynesený dopredu pripravený  rozsudok.

Dráma bola dovŕšená. Bývalý partizánsky veliteľ Viliam Žingor bol popravený o necelé dva mesiace nato 18. decembra 1950. Proces proti Viliamovi Žingorovi a spol. bol jedným z prvých politických monsterprocesov na Slovensku, ktorý sa konal po tom, čo vo februári 1948 získali moc v štáte komunisti. Bol pripravovaný podľa šablóny, ktorú dostali noví mocipáni z Moskvy. Podstatná nebola vina obvinených, ale politické využitie procesu. Išlo o dobre zinscenované divadlo, ktorým sa mala širokej verejnosti dokázať platnosť teórie o "zostrujúcom sa triednom boji“ a nebezpečenstve zo strany západných "imperialistov a ich domácich pomáhačov“. (10)

V apríli 1968 bol Viliam Žingor čiastočne rehabilitovaný. Plnej rehabilitácie sa mu dostalo až po novembri 1989. (11)

Demokracia v trestnom procese?

V zinscenovaných politických monsterprocesoch mali síce obžalovaní formálne právo na obhajobu, no v skutočnosti bol ich scenár už dopredu naplánovaný. Možno aj práve preto súčasný  Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   považuje   právo   na   obhajobu   za   jedno  z najdôležitejších práv obžalovaného v trestnom procese. Ústavný súd SR expressis verbis vyslovil názor, že „zásada práva na obhajobu má medzi ostatnými zásadami trestného práva azda najvýznamnejšie postavenie. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí o stupni demokracie v trestnom procese toho-ktorého štátu.“ (12)

Porušenie práva obvineného na obhajobu výrazným spôsobom ovplyvňuje kvalitu procesu prípravného konania, a najmä konania pred súdom a spochybňuje to nielen rovnosť strán pred súdom a zákonom, ale aj výsledok trestného konania. (13)

Práve  rovnosť  pred  zákonom,  aj  v  prípravnom  konaní  trestného  procesu,  je  aj    v súčasnej  dobe  azda  najdôležitejšou  a  najdiskutovanejšou  otázkou.  Vplyv   politiky,  resp. politikov a ich priama či nepriama ingerencia do trestného konania sa prejavuje práve najčastejšie v tejto jeho fáze a znamená popretie princípu rovnosti pred zákonom de iure aj de facto.

Kauza Rybanič verzus kauza Fico 

Trestný čin ohrozenia obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva v jeho jedinej základnej skutkovej podstate v zmysle ustanovenia § 264 ods. 1  zákona  č.  300/2005  Z.  z.  Trestného  zákona  v znení  neskorších predpisov spočíva v konaní, kedy všeobecný páchateľ („kto“, ktokoľvek) vyzvedá obchodné tajomstvo, bankové tajomstvo, poštové tajomstvo, telekomunikačné tajomstvo alebo daňové tajomstvo v úmysle vyzradiť ho nepovolanej osobe alebo kto také tajomstvo nepovolanej osobe úmyselne vyzradí. Princíp rovnosti pred zákon, ktorý je ústavným princípom a princípom právneho štátu,

hovorí aj o tom, že za skutkovo zhodných, resp. obdobných okolností by sa malo s každým zaobchádzať rovnako. Bez rozdielu a bez ohľadu na to, akú funkciu daná osoba zastáva. (14) Obzvlášť orgány činné v trestnom konaní musia tento princíp v demokratickom a v právnom štáte bezpodmienečne rešpektovať. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio a preto v ňom treba dôsledne rešpektovať všetky princípy právneho štátu, keďže ním môže byť podstatným spôsobom zasiahnuté do základných práv a slobôd každého z nás.

V kauze Rybanič prišiel dňa 9. 6. 2016 o 13:30 hod. podať právny zástupca Tatra banky trestné oznámenie do zápisnice vyšetrovateľovi finančnej polície NAKY. Zápisnica bola skončená o 16:10 hod. Vzápätí bolo začaté trestné stíhanie vo veci a ešte v ten istý deň - zrejme vo večerných hodinách - rozhodol policajný prezident T. Gašpar o výberovej príslušnosti NAKY. Ešte v ten istý deň (zrejme opäť v neskorých večerných hodinách) získava NAKA "cestou operatívno-pátracej činnosti" stenografický záznam z parlamentnej schôdze zo dňa 7. 6. 2016, kde sa rokovalo o odvolaní ministra vnútra, a na ktorej sa poslanec Rajtár pýtal R. Kaliňáka, či mal nejaké finančné transakcie s L. Bašternákom. Nasledujúci deň 10. 6. 2016 sa vyšetrovateľ dotazuje tlačového odboru Ministerstva vnútra, či R. Kaliňák nedostal náhodou od nejakého média otázky ohľadom platieb medzi ním a L. Bašternákom. Vzápätí prišla odpoveď, a ak tipujete, že vyšetrovateľ mal obdivuhodne dobrú intuíciu, tak ste sa trafili. Tlačový odbor obratom oznámil, že veru nejaké otázky z Trendu celkom náhodou prišli. Následne bol dňa 10. 6. 2016 F. Rybanič predvedený na výsluch, so súhlasom prokurátora bola vykonaná prehliadka jeho motorového vozidla, a bol prokurátorom vydaný príkaz na vydanie počítačových údajov. Potom ako bol F. Rybanič prítomný na NAKE od 15- tej hodiny mu v neskorých večerných hodinách bolo vznesené obvinenie a o 22:45 hod. začal jeho výsluch ako obvineného. Tento výsluch trval do 01:45 hod. nasledujúceho dňa, a vzápätí potom nasledovala domová prehliadka iniciovaná prokurátorom B. Palovičom, ktorá bola ukončená o 3:15 hod. Pred výsluchom dostal F. Rybanič niekoľko "priateľských" rád: samozrejme, že má právo na obhajcu, ale ak si ho uplatní, tak výsluch začne až v pondelok ráno (bol piatok večer), a dovtedy bude v cele predbežného zadržania, kde "môže chytiť nejakého feťáka alebo opilca". A samozrejme má aj právo odoprieť výpoveď, ale v takom prípade má vyšetrovateľ pokyn prokurátora B. Paloviča, aby inicioval jeho vzatie do väzby. (15)

V kauze Fico budem, žiaľ, výrazne stručnejší, Trestné stíhanie vo veci síce začalo  dňa 29. 2. 2016 (pamätná tlačová konferencia R. Fica, kde prezentoval dokumenty chránené daňovým tajomstvom vo vzťahu k I. Matovičovi bola 5. 2. 2016), potom ako podali viacerí občianski aktivisti trestné oznámenia, ale dodnes nebol vykonaný výsluch ani jedného svedka, tobôž nie podozrivého. Vyšetrovateľ si len zadovážil všetky dokumenty z trnavského Daňového úradu, a zoznam jeho zamestnancov, ktorí prišli do kontaktu s daňovým subjektom Matoviča. Tých je pár desiatok, takže teraz budú po jednom predvolávaný na výsluch. Predpokladám, že všetci odmietnu, žeby predmetné dokumenty vyniesli a sprístupnili neoprávnenej osobe. Pričom podozrivým zo spáchania trestného činu (v jeho druhej forme, teda vyzradením daňového tajomstva nepovolaným osobám - celej verejnosti na tlačovej konferencii) je v tomto štádiu trestného konania len jedna osoba - predseda vlády R. Fico. Obávam sa, že ten vypočutý v dohľadnej dobe - ak vôbec niekedy - nebude. (16)

V právnom štáte, demokratickej spoločnosti a už vôbec v trestnom procese by mala existovať  rovnosť  medzi  subjektami  práva  pred  zákonom.  Zásada  rovnosti občanov pred  zákonom ustanovená  v  čl.  12  ods.  1  Ústavy Slovenskej  republiky  sa  vzťahuje na  všetky materiálne a procesné zákony a na každého. (17)

Ak tento princíp nie je dodržiavaný, ak bohyňa Justícia nemá zaviazané oči (18), ak v rovnakých prípadoch postupujú orgány činné v trestnom konaní diametrálne odlišne, občania štátu – široká verejnosť stráca akúkoľvek dôveru vo verejnú moc. Ak R. Fico doteraz nebol  vo veci vyzradenia daňového tajomstva ani len vypočutý, pričom ide o rovnaký trestný čin, za aký je trestne stíhaný aj F. Rybanič, pričom extrémne rozdielny v prístupe vyšetrovateľov vidí snáď každý laik, potom sa každý občan musí oprávnene obávať o demokraciu a právny štát  v našej republike.

My sme tu doma! 

Buďme múdri národ a poučme sa z minulosti, pretože „pohľad do minulosti je niekedy najlepším sprievodcom do budúcnosti.“ Samozrejme, nemožno úplne porovnávať politické monsterprocesy z päťdesiatych rokov minulého storočia so súčasným vplyvom politikov na predsúdnu časť trestného procesu. Už však v tomto je možné vidieť „varovný prst“. Pokiaľ zákon neplatí rovnako pre každého, pokiaľ nie sú si pred ním všetci občania rovní, potom je len otázkou času, kedy prerastie bezprávie a popieranie demokracie do väčších, až obludných rozmerov. Pretože Leviathan (19) sa rozpína a pretože oslabenie, čo i len jedného ohnivka reťaze je oslabením systému ako celku.

Preto sa týmto, v tento sviatočný deň výročia demokratickej revolúcie v našej krajine, pripájam k výzve Daniela Lipšica: „Viem, že to občas vyzerá ako boj proti veterným mlynom. Chcem Vás ale požiadať, chcem Vás poprosiť, nenechajme sa odradiť a zlomiť. (...) jediné, čo túto chobotnicu oligarchov a mafiánov porazí, je verejný tlak, sme my všetci, naše  odhodlanie, naša trpezlivosť, naša odvaha. Nenechajme si túto krajinu uniesť (20) – my sme tu doma!“

Marián Mészáros
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta

Zoznam použitej literatúry:

1 BYSTRICKÝ, V. – ROGUĽOVÁ, J. a kol. Storočie procesov. Súdy, politika a spoločnosť v moderných dejinách Slovenska. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 2013. strana 172

2 CSÉFALVAY, F., Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, strana 275-276

3 Hospodárske noviny, 18.07.2008, Justičná vražda partizánskeho veliteľa. Dostupné online: http://hnporadna.hnonline.sk/relax/289969-justicna-vrazda-partizanskeho-velitela [cit. 14.11.2016]

4 BYSTRICKÝ, V. – ROGUĽOVÁ, J. a kol. Storočie procesov. Súdy, politika a spoločnosť v moderných dejinách Slovenska. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 2013. strana 172

5 Hospodárske noviny, 18.07.2008, Justičná vražda partizánskeho veliteľa. Dostupné online: http://hnporadna.hnonline.sk/relax/289969-justicna-vrazda-partizanskeho-velitela [cit. 14.11.2016]

6 Ibidem.

7 Ibidem.

8 Ibidem.

9 Rozsudok Štátneho súdu v Bratislave v procese s Viliamom Žingorom. Dostupný na internete: http://www.postoy.sk/sites/default/files/rozsudok.jpg [cit. 17.11.2016]

10 Hospodárske noviny, 18.07.2008, Justičná vražda partizánskeho veliteľa. Dostupné online: http://hnporadna.hnonline.sk/relax/289969-justicna-vrazda-partizanskeho-velitela [cit. 14.11.2016]

11 BYSTRICKÝ, V. – ROGUĽOVÁ, J. a kol. Storočie procesov. Súdy, politika a spoločnosť v moderných dejinách Slovenska. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied. 2013. strana 172

12 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 163/03 zo dňa 25. februára 2004

13 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 33/2016 zo dňa 19. júla 2016

14 Samozrejme treba zohľadniť výsady a imunity, pokiaľ v zmysle vnútroštátneho alebo medzinárodného práva existujú.

15 Facebook-ový profil Daniela Lipšica

16 Ibidem.

17 Judikovaný právny názor pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 43/95

18 Rímska bohyňa spravodlivosti – Justícia má zaviazané oči práve preto, aby nerobila rozdiely medzi ľuďmi a rozhodovala nezaujato a spravodlivo.

19 Thomas Hobbes vo svojom diele Leviathan (1651) prirovnal štát k mýtickej biblickej príšere, ktorá požiera všetko, vrátane svojich stvoriteľov. Jeho dielo sa stalo základom pre západnú politickú a právnu filozofiu z hľadiska teórie spoločenskej zmluvy. Hovorí, že pred vznikom štátu existoval prirodzený stav, v ktorom človek disponoval absolútnou slobodou, no neskôr sa časti svojej slobody vzdal výmenou za ochranu, ktorú mu poskytuje štát.

20 Únos štátu je prax, keď verejná moc nie je vykonávaná volenými zástupcami, ale ľuďmi v pozadí.