Prečo je ústavný súd dôležitý
(odborný článok)

„Očakávali sme spravodlivosť a dostali sme právny štát.“

                                                                                         Bärbel Bohley[1]

Úvod

     Začlenenie ústavného súdu do štruktúry štátnych orgánov po roku 1989 nebolo vôbec jednoduchou úlohou. Hoci je dnes už známym faktom, že to bola práve Ústava Československej republiky z roku 1920 (čl. III), ktorá ako vôbec prvá na svete upravovala vznik ústavného súdu, jeho rozhodovacia činnosť sa obmedzila iba na pár desiatok rozhodnutí.[2] V nasledujúcom, dvomi totalitami pretkanom období rokov 1938 – 1991 žiadny ústavný súd v Československu fakticky neexistoval aj napriek viacerým právnym úpravám, ktoré jeho vznik predpokladali.[3]

     Porevolučná snaha o vytvorenie moderného, funkčného a efektívneho orgánu ochrany ústavnosti tak z uvádzaných dôvodov nemohla čerpať skúsenosti z takmer žiadnej historickej tradície.[4] Aby toho nebolo málo, rozbeh Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky krátko po jeho vzniku zhatil rozpad spoločného štátu. Následný vznik Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej iba „ústavný súd“) tak prichádza v politicky nanajvýš turbulentnom období plnom radikálnych spoločensko-politických zmien.[5]

     Uplynuvšie štvrťstoročie od vzniku Slovenskej republiky nám dovoľuje klásť otázku, akú úlohu v procese budovania demokratického a právneho štátu ústavný súd zohral. A hoci položená otázka je jedna, odpovedí môže byť niekoľko.   

     Dôvodom nie je iba niekoľkonásobná obmena ústavných sudcov, ale aj špecifiká jednotlivých období (vlád), počas ktorých ústavný súd svoju činnosť vykonával. Pre ústavný súd typický, no častokrát vratký pohyb na hrane medzi sebapotvrdzovaním (aktivizmom) a samoochranou (deferenciou) pritom tvorí pri skúmaní dôležitosti a funkčnosti tohto orgánu kľúčovú úlohu.[6] Ústavný súd, povedané jednoduchším jazykom, musí vedieť, kedy má kričať a naopak, kedy má byť  ticho. Nedostatok „citlivosti“ v plnení práve týchto úloh môže ústavný súd vťahovať priamo do stredu arény politického zápolenia, či v opačnom prípade, vytláčať na jej bezvýznamný okraj.[7] Miera úspešného manévrovania v priestore dvoch uvádzaných extrémov sa následne odráža v zisku, resp. strate toho, čo možno nazvať sociologickou legitimitou.   

Ústavný súd ako maják v dobe neslobody

      Úloha ústavného súdnictva má v kontexte postkomunistických štátov „východného bloku“ svoje výrazné špecifiká. V dobe tranzície, ako možno nazvať obdobie formovania materiálneho právneho štátu po roku 1989, sa totiž ústavné súdy museli (a stále musia) vyrovnávať s totalitnou minulosťou a jej deformujúcim vplyvom na právny poriadok či myslenie ľudí. Formou aktívneho deklarovania takejto hodnotovej diskontinuity so zločineckým režimom môže byť napríklad predĺženie premlčacích lehôt za účelom stíhania zločinov komunizmu, ale aj upozorňovanie všeobecných súdov na používanie prísne formalistického výkladu práva.[8] Tieto kroky, sprevádzané vôľou politicky sa začleniť do medzinárodných štruktúr západnej Európy, boli nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike odrazovým mostíkom ku snahe o relatívne rýchlu konsolidáciu demokratického režimu.[9] Zmrazenie uvádzanej snahy však v podmienkach Slovenskej republiky prišlo nečakane rýchlo. Vyostrujúci sa konflikt medzi vtedajším predsedom vlády Vladimírom Mečiarom a prezidentom Michalom Kováčom preniesol na ústavný súd krátko po jeho vzniku dôležitú otázku týkajúcu sa úlohy prezidenta pri odvolávaní člena vlády na návrh jej predsedu.[10] Priklonenie sa na stranu prezidenta okamžite vyvolalo nevôľu výkonnej moci, v očiach ktorej sa tak ústavný súd stal ďalšou z „opozičných strán“.[11]   

     Dôsledky takéhoto vnímania na seba nenechali dlho čakať. Úporná snaha vládnucej strany (HZDS) zbaviť v roku 1997 svojho bývalého člena Františka Gauliedera poslaneckého mandátu opätovne vyústila do rozhodnutia ústavného súdu, ktorý spôsob vzdania sa mandátu (prostredníctvom tzv. reverzu) v danom prípade označil za protiústavný.[12] Toto rozhodnutie však národná rada odmietla rešpektovať. Otrasy základov právneho štátu tým však neprestali. Skôr naopak. Zmarenie riadne vyhláseného referenda, no predovšetkým štátnymi zložkami zorganizovaný únos prezidentovho syna jasne preukázali, že čelní predstavitelia vládnucej strany sú pripravení boj o politickú moc viesť aj za hranicami trestného zákona.[13] Následné (samo)amnestovanie uvádzaných skutkov zastupujúcim prezidentom Mečiarom v slovenskej verejnosti vytvorilo traumu, k zmierneniu ktorej prišlo až po uplynutí takmer dvoch dekád (2017).[14] Spätne vzaté mohol iba málokto predpokladať, že krátko po prekonaní 40 rokov trvajúcej veľkej doby neslobody nastane krátko po vzniku samostatnej Slovenskej republiky malá doba neslobody, ktorá však, rovnako ako tá „veľká“, po sebe v spoločnosti zanechala nielen traumy, ale aj obete.[15]

     Na druhej strane, práve v tomto období sa úloha ústavného súdu ukázala byť nenahraditeľnou. V síce demokratickom, no zlomyseľnom uchopení podstatnej časti zákonodarnej a výkonnej moci je ústavný súd posledným relevantným orgánom, ktorý môže odňať masku legality komukoľvek, kto si ju neprávom nasadzuje.[16] 

Ústavný dialóg – jeho limity a úskalia

     Ak sme sa v prvej časti práce pokúsili krátkym historickým exkurzom naznačiť kľúčové postavenie ústavného súdu pri ochrane podstatných náležitostí demokratického a právneho štátu, nemalo tým byť zároveň povedané, že ústavný súd plní v systéme štátnych orgánov funkciu akejsi večnej bariéry či retardéra, ktorý sa postaví do cesty pri snahe o akúkoľvek zmenu statu quo.

     Vydávanie rozhodnutí, no najmä presvedčivosť ich odôvodnenia je totižto nutné vnímať ako špecifickú formu vedenia dialógu, ktorého hlavnými protagonistami sú parlament, no predovšetkým spoločnosť samotná.[17] Povinnosť spolupracovať s národnou radou vyplýva už z označovania ústavného súdu za negatívneho zákonodarcu, čo napovedá, že jeho úlohou nebude tvorba právnych predpisov, ale ich derogácia v prípade rozporu s ústavou. Dôležitosť práve tejto poistky je, dovolíme si povedať, nedoceniteľná. Hoci platí, že ochrana ústavnosti nemá byť výlučnou doménou ústavného súdu, ale všetkých orgánov verejnej moci, historická skúsenosť viackrát preukázala, že uvádzaná ochrana sa v tomto geopolitickom priestore pri absencii špecializovaného orgánu ochrany ústavnosti rozplýva v nedohľadne.[18]

     Zároveň je však nutné podotknúť, že správanie národnej rady vo vzťahu k rozhodnutiam ústavného súdu vždy neviedlo ku kultivácii spomínaného dialógu, ale aj k jeho nezmyslenému vyostrovaniu. Dôkazom takéhoto konštatovania je najmä niekoľkonásobné (úspešné) „prelomenie“ rozhodnutia ústavného súdu tým spôsobom, že zákon v rozpore s ústavou bol národnou radou opätovne prijatý vo forme ústavného zákona, o ústavnej súladnosti ktorého doposiaľ ústavný súd rozhodovať nemôže.[19] Svojím konaním tak národná rada akoby dávala najavo pocit vlastnej neobmedzenosti pri rozhodovaní o akýchkoľvek otázkach. Neakceptovateľnosť takéhoto postoja nevychádza iba z povinnosti všetkých orgánov (ústavodarcu nevynímajúc) rešpektovať základné princípy materiálneho právneho štátu, ale aj z neblahých následkov, ktoré by takéto správanie mohlo spôsobiť.

     V súčasnosti nie je vôbec vylúčená možnosť, že vzhľadom na narastajúci vplyv a popularitu politických strán krajne pravicového spektra, tieto v budúcnosti zaujmú v parlamente dostatočný počet miest potrebných na presadenie akejkoľvek, hoci aj ústavnej, zmeny.[20] Rešpektovanie záveru, že parlament môže „všetko“, by tak veľmi rýchlo mohlo znamenať nástup totalitného, stavovského či iného nedemokratického politického zriadenia. Ústavný súd preto v moderných krajinách musí byť rešpektovanou hrádzou nielen voči aktom zákonodarnej, ale aj ústavodarnej moci, keďže práve jej zneužitie môže mať zásadný dopad na demokratický charakter daného štátu.[21]  Základom tejto, ale aj iných úvah, je teória tzv. obranyschopnej demokracie (die wehrhafte Demokratie), ktorú v nemeckom právnom prostrední presadzoval najmä Karl Loewenstein.[22] Ten vo svojich článkoch varoval pred možnosťou odstránenia demokracie jej vlastnými prostriedkami, príkladom čoho môže byť (demokratické) zvolenie nacistickej strany NSDAP do Ríšskeho snemu v roku 1933.[23] Práva a slobody, ktoré demokratický a právny štát zaručuje, nemôžu, podľa Loewensteina, nikomu slúžiť k jeho následnému popretiu. Akceptovanie týchto východísk však vyžaduje aj vytvorenia dostatočne efektívnych záruk ich dodržiavania. A práve možnosť ústavných súdov namietať (okrem iného) aj protiústavnosť ústavných zákonov, takýto „obranyschopný prostriedok“, vzhľadom na spomenuté riziká, predstavuje.[24] K rovnakému záveru v známom rozhodnutí „Mělčák“ dospel aj Ústavný súd ČR, ktorý konštatoval, že „(...) ani ústavodarca nemôže prehlásiť za ústavný zákon normu, ktorej nielen charakter zákona, ale aj ústavného zákona, chýba. (...) Vylúčiť prieskum takýchto aktov Ústavným súdom by jeho úlohu ochrancu ústavnosti celkom eliminovalo.“[25]

     Výpovednou hodnotou takýchto radikálnych, no správnych rozhodnutí je uvedomenie si, že hranice ústavy sú zároveň hranicami akéhokoľvek rozumného dialógu. Riziko vyplývajúce z neexistencie (odstránenia) ústavného súdu tak spočíva v neprítomnosti autority, ktorá by bola schopná takéto hranice nielen vytýčiť, ale predovšetkým trvať na ich dodržiavaní. Dlhotrvajúca skúsenosť s dobou neslobody, ale aj opakované prelamovanie ústavy zo strany národnej rady dostatočne varovne preukazuje, že snaha o vedenie monológu namiesto dialógu je v podmienkach Slovenskej republiky neustále prítomná.

„Trinásť stoličiek“ – satirická dráma v podaní...

     Aj týmto nadľahčeným názvom, parafrázujúc známe dielo autorov Iľfu a Petrova, by bolo možné uviesť spleť zvratov, nejasností a názorov, ktoré sa od roku 2014 objavujú v súvislosti s výberom kandidátov na sudcov ústavného súdu.[26] A v humornom duchu by bolo možné pokračovať aj naďalej, keby však neišlo o zásadnú otázku riadneho fungovania demokratického a právneho štátu. Ak sme totiž vyššie v práci v stručnosti uviedli niektoré z úloh ústavného súdu, potom je zrejmé, že ich plnenie bude spočívať práve a len na pleciach konkrétnych sudcov. A ako aj pri iných orgánoch, aj pri ústavnom súde platí, že čím širší rozsah jeho právomocí je, tým skôr možno očakávať politizáciu voľby jeho reprezentantov (sudcov).[27] Azda ani netreba konštatovať, že neobsadenie všetkých trinástich sudcovských miest má za následok nielen sťaženie uznášaniaschopnosti, predĺženie času rozhodovania, ale aj podstatne vyšší nárast agendy pripadajúcej zvyšným sudcom ústavného súdu.[28] Je zrejmé, že uvádzané negatíva v plnení úlohy ochrany ústavnosti nijak nenapomáhajú, práve naopak. Takýto záver však na druhej strane môže podnecovať zdanie, že podmienkou funkčnosti ústavného súdu je „iba“ jeho včasné a maximálne personálne obsadenie. S takýmto záverom sa nestotožňujeme.

     Zisk, či naopak strata dôvery verejnosti vyplýva predovšetkým z etického štandardu jednotlivých kandidátov, dopĺňaného nadpriemernými vedomosťami z oblasti práva.[29] Absencia týchto zložiek u budúcich sudcov ústavného súdu ohrozuje ochranu ústavnosti v rovnakej (ak nie vo väčšej) miere ako fungovanie tohto orgánu v neúplnom zložení. Preto, ak prezidentovi z ústavy vyplýva povinnosť zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov (čl. 101 ods. 1), je dôležité sa pýtať, čo tým mal ústavodarca na mysli. Dlhotrvajúci spor prezidenta a národnej rady práve v tejto otázke podnietil viaceré snahy o reformovanie a skvalitnenie voľby ústavných sudcov. Mediálnym prostredím zaznievali predovšetkým návrhy zvýšenia počtu ústavných sudcov z 13 na 15, zvýšenie minimálneho veku kandidátov zo 40 na 45 rokov, či úplné odstránenie hlavy štátu z procesu voľby.[30] Hoci v každom z týchto návrhov možno nájsť pozitívne ratio, ich aplikácia môže rovnako znamenať aj zníženie súčasnej úrovne ochrany ústavnosti, prípadne jej úplne odstránenie.

     Úskalím populárneho návrhu, spočívajúceho v jednorazovom zvýšení počtu ústavných sudcov, je príležitosť vládnucich strán (pod rúškom zvyšovania „bezpečnosti“) doplniť tých „správnych“ kandidátov a prípadne tak vychýliť mocenskú ručičku váh vo svoj prospech. V snahe o presadenie súboru ekonomických reforiem známych pod skratkou Nový údel (New Deal) túto taktiku (tzv. court-packing plan) uplatnil aj americký prezident Roosevelt, keď počet členov Najvyššieho súdu USA navrhol zvýšiť o šiestich sudcov.[31] Súčasne najsilnejšia maďarská politická strana Fidesz na čele s Viktorom Orbánom pristúpila v roku 2010 k podobnému opatreniu, keď navýšila počet sudcov maďarského ústavného súdu o ďalších štyroch (z 11 na 15) a týchto aj hneď menovala do funkcie. Nielen tieto príklady dokazujú, že personálne rozširovanie dôležitých súdnych orgánov je citlivou otázkou, zodpovedanie ktorej nemôže zostať výlučne v rukách tých, ktorých kontrolu má ústavný súd vykonávať.[32]   

     Návrh v podobe zvýšenia veku kandidátov (zo 40 na 45 rokov) implicitne pracuje s iracionálnym predpokladom, že to je práve vek, ktorý vytvára deliacu čiaru medzi (ne)žiadúcimi vlastnosťami potenciálnych kandidátov. Za negatívny dôsledok takejto zmeny je však nutné považovať fakt, že výber by sa (opätovne) musel zamerať iba na tých kandidátov, ktorí právo študovali pred rokom 1989. Väčšia možnosť pre „porevolučnú“ generáciu právnikov a právničiek by sa tak naskytla až v roku 2031.[33]              

     Posledný, najkontroverznejší návrh spočívajúci v úplnom vylúčení prezidenta z procesu voľby ústavných sudcov nemožno akceptovať z viacerých dôvodov. Tým prvým je zásadné postavenie ústavného súdu v podobe akejsi poslednej poistky, o čom bližšie pojednávala predchádzajúca časť práce. Ovládnutie menovacieho procesu sudcov ústavného súdu bez možnosti ingerencie iných orgánov (prípadne opozície) predstavuje trvalé riziko mocenského podmanenia tohto orgánu. O nemalej výpovednej hodnote toho, aký je vzťah súčasných koaličných strán k ústavnému súdu, v mnohom vypovedal aj spôsob, akým k presadeniu takejto zásadnej zmeny malo prísť.[34] Druhým, rovnako odstrašujúcim rizikom spojeným s uvádzanou zmenou je predstava ústavného súdu ako akéhosi „odkladiska“ vyslúžilých politikov, ktorým post sudcu ústavného súdu garantuje oveľa skôr stranícka lojalita ako ich odbornosť.

     Nielen v prípade ústavného súdu, ale aj iných inštitúcií, bola a stále je badateľná snaha o ich mocenské (politické) ovládnutie či, ľudovo povedané, o ich únos. Ako sa ukazuje, dôsledkom dlhodobo absentujúcej skúsenosti so slobodou sa prejavil v neschopnosti či skôr neochote verejnosti tieto inštitúcie brániť.[35] Avšak práve to môže vo väčšine prípadov vytvárať rozdiel medzi fungujúcim a fungovanie predstierajúcim orgánom či inštitúciou. Rovnako aj v prípade ústavného súdu môže v konečnom dôsledku záujem verejnosti na spôsobe výberu kandidátov, ich dôslednom verejnom vypočutí či kontrole akademických výsledkov znamenať rozdiel medzi nepravou – fasádnou demokraciou a skutočnou – kultúrnou demokraciou.[36]         

Záver  

     Citát uvádzaný na začiatku tejto práce dnes akoby vyjadroval pocity mnohých ľudí naprieč generáciami po roku 1989. Predstavy a realita sa pre mnohých začali rozchádzať už v prvých rokoch fungovania v slobodnom svete. Takáto rastúca skepsa nielen v búrlivých 90. rokoch, ale aj na začiatku nového storočia, privádzala na politickú scénu subjekty, pre ktoré bol pojem demokratický a právny štát neznámy. V rôznych obdobiach sme takýto vývoj mohli (a môžeme) sledovať vo väčšine krajín strednej Európy. Ovládnutie mediálneho či hospodárskeho priestoru takéto subjekty následne stavia do pozície neobmedzených vládcov. Ústava sa stáva trhacím kalendárom, funkcia predajným artiklom a riadenie štátu špecifickou formou biznisu. Ľud má v takomto nepodarenom predstavení úlohu obyčajných divákov so zlým výhľadom, no draho zaplatenými vstupenkami.

       Prirodzene by v tejto súvislosti bolo možné pri téme dôležitosti ústavného súdu hovoriť o celom rade špecifických právomocí, jeho postavení medzi štátnymi orgánmi či perspektívach jeho vývoja. Tým by sme však opomínali či skôr na drobné rozmieňali najpodstatnejšiu z jeho funkcií – chrániť základové kamene demokratického a právneho štátu a z plného hrdla kričať vždy vtedy, keď sa ich niekto čo i len chytí.  

     A čo dodať na záver?

     Keď si v známej hre Divadla Járy Cimrmana Vizionář necháva pred rokom 1948 uhlobarón Ptáček veštiť svoju budúcnosť, čuduje sa, prečo je na bráne do jeho baní napísané cudzie meno. Uspokojenie, že bane novému majiteľovi v budúcnosti pravdepodobne výhodne predá, nenaruší ani poznámka sedliaka Františka, ktorý Ptáčka nesmelo upozorňuje, že mu bane mohol nový majiteľ aj ukradnúť. „Ukradnúť bane (?), kdeže...“, smeje sa Ptáček, „...bane môžete zasypať, zatopiť, ale nikto Vám ich predsa nemôže ukradnúť!“, zvolá pobavene na záver.[37]

     Postoj sebavedomého Ptáčka akoby v mnohom pripomínal postoj nás, členov občianskej spoločnosti. Rovnako ako Ptáček sme aj my presvedčení, že ústavný súd sa dá akurát tak zbúrať, premaľovať, premiestniť, sudcovia vymeniť, ale nikto nám ho predsa nemôže ukradnúť. Trik je v tom, že môže.

     Nedovoľme to!   

 Jakub Neumann
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta

Použitá literatúra

Učebnice, monografie a iné

ASH, T. G.: Rok zázraků ´89. Praha: Lidové noviny, 1991, 140 s.

BALOG, B.: Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky. Žilina: EUROKÓDEX, 2014, 180 s.

BARAK, A.: Sudca v demokracii. Bratislava: Kalligram, 2016, 429 s.

BÖCKENFÖRDE, E. W., GOSEWINKEL, D.: Wissenschaft, Politik, Verfassungsgericht. Berlin: Suhrkamp Verlag, 2011, 492 s.

CIMRMAN, J., SMOLJAK, L., SVĚRÁK, J.: Divadlo Járy Cimrmana – Hry a semináře (úplné vydání). Praha: Paseka, 2010, 568 s.

DRGONEC, J.: Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky. Bratislava: EUROKÓDEX, 2010, 416 s.

HACKE, J.: Existenzkrise der Demokratie. Berlin: Suhrkamp Verlag, 2018, 455 s.

HOLLÄNDER, P.: Základy všeobecné státovědy. 3. vyd. Plzeň: Aleš Čeněk, 2012, 368 s.

HUNTINGTON, S.: Third Wave. Democratization in the Late 20th Century. Norman: University of Oklahoma Press, 1991, 384 s.

KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, 240 s.

KROŠLÁK, D. (a kol.): Ústavné právo. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, 804 s.

ĽALÍK, T.: Ústavný súd a parlament v konštitučnej demokracii. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2015, 224 s.

MENDES, C. H.: Constitutional Courts and Deliberative Democracy. Oxford: Oxford University Press, 2013, 272 s.

RADBRUCH, G.: Rechtsphilosophie. 2. Auflage. Heidelberg: C. F. Müller, 2003, 280 s.

SNYDER, T.: Über Tyrannei. Zwanzig Lektionen für den Widerstand. München: Verlag C. H. Beck, 2017, 127 s.

Odborné články

LOEWENSTEIN, K.: Militant Democracy and Fundamental Rights I. In. The American Political Science Review, Vol. XXXI, 1937, No. 3, s. 417-432.

SAFJAN, M.: Politics and Constitutional Courts. A Judge´s Personal Perspective. EUI Working Papers Law, No. 2008/10, 2008, s. 1-29.

Zborníky

PŘIBÁŇ, J.: Constitutional Justice and Retroactivity of Law in Postcommunist Central Europe. In. PŘIBÁŇ, J., ISOBEL, P., ROBERT, J. (eds.): Systems of Justice in Transition: Central European Experiences Since 1989. Aldershot: Ashgate, 2003.

HOLLÄNDER, P.: Kolaps „soudcovského státu“: běží odpočítávání? In. HLOUŠEK, V., ŠIMÍČEK, V.: Dělba soudní moci v České republice. Brno: Masarykova univerzita, Politologický ústav, 2004.

ŠTIAVNICKÝ, J.: Ustanovenie § 171 ods. 3 Ústavy 1948 (Výklad a používání všech ostatních předpisů právního řádu buďtež vždy v souladu s ústavou) a triezvosť k súčasnému vnímaniu konceptu materiálneho právneho štátu. In. Ústavní kontinuita České republiky s československou tradicí (zborník). Praha: Univerzita Karlova, Právnická fakulta, 2018, v tlači.

Legislatíva

ústavný zákon č. 7/1992 Zb. o ústavnom súde Slovenskej republiky

ústavný zákon č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR

zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností

ústavný zákon č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu

ústavný zákon č. 71/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava SR

Judikatúra

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 39/93 zo dňa 2. júna 1993

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 8/97 zo dňa 23. júla 1997

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 60/97 zo dňa 22. januára 1998

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 76/97 zo dňa 6. februára1998

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 37/1998 zo dňa 26. januára 1999

rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 27/09 zo dňa 10. septembra 2009

rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 zo dňa 19. októbra 2015

Internet

Hromadnú pripomienku k voľbe ústavných sudcov podporilo 5500 ľudí. In. viaiuris.sk [online], [cit. 05.11.2018], Dostupné na internete: viaiuris.sk/aktuality/podporte-hromadnu-pripomienku-na-zlepsenie-volby-ustavnych-sudcov

Mladí najviac veria Kotlebovi. Takto by dopadli voľby, ak by volili ľudia do 40 rokov. In. slovensko.honline.sk [online], [cit. 05.11.2018], Dostupné na internete: slovensko.hnonline.sk/873190-mladi-slovaci-do-40-rokov-podporuju-najviac-kotlebovcov-ukazala-studia

Ochrana ústavnosti a Ústavy Slovenskej republiky za rok 2017. In. ustavnysud.sk [online], [cit. 05.11.2018], Dostupné na internete: odkaz

OROSZ, L.: O aktuálnych problémoch pri ustanovovaní sudcov ústavných súdov In. ustavnysud.sk [online], [cit. 05.11.2018], Dostupné na internete: odkaz

OROSZ, L.: Ústavný súd Slovenskej republiky ako manufaktúra na ústavné sťažnosti. In. ustavnysud.sk [online], [cit. 05.11.2018], Dostupné na internete: www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/4_Orosz.pdf

OROSZ, L.: Ústavný súd Slovenskej republiky v ústavnom systéme Slovenskej republiky (s. 9). In. ustavnysud.sk [online], [cit. 05.11.2018], Dostupné na internete: www.ustavnysud.sk/documents/10182/992164/kromeriz+2012.pdf

Rozhodnutie prezidenta č. 1112-2014-BA. In. scribd.com [online], [cit. 2014-25-10], Dostupné na internete: www.scribd.com/doc/232354465/Rozhodnutie-prezidenta

Voľba nových ústavných sudcov – čo je dobré a čo zlé na vládnom návrhu (1. časť). In. dennikn.sk [online], [cit. 05.11.2018], Dostupné na internete: dennikn.sk/blog/1187095/volba-novych-ustavnych-sudcov-co-je-dobre-a-co-zle-na-vladnom-navrhu-1-cast/