K pádu eura podľa riaditeľa Cato Institute najviac tlačí blížiaca sa dôchodková kríza a nízka mobilita pracovnej sily

Má za sebou skúsenosti z administratívy prezidenta Ronalda Reagana, z práce pre Ford Motor Company, z učenia na univerzite. Hoci ho nadchýna európska rozmanitosť, budúcnosť EÚ vidí skôr skepticky. A rozhodne nie preto, že sa to nosí, predsudkami totiž veľmi netrpí - veľkú časť čínskych komunistických úradníkov prekvapivo označuje za liberálov a o politickú budúcnosť Číny má menší strach než o budúcnosť Ruska. Riaditeľ washingtonského Cato Institute William A. Niskanen navštívil Slovensko minulý týždeň ako hosť Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Bolo rozhodnutie Slovenska vstúpiť do EÚ správne?

Ak ste mali možnosť výberu, mali ste vstúpiť do EFTA [Európske združenie voľného obchodu]. Podobne ako Nórsko, Island, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko. Sú členmi zóny voľného obchodu, ale nie sú členmi únie. Ako slovenský politik by som sa rozhodol pre túto možnosť. Myslím si, že minimálne bruselskí politici chcú transformovať úniu na európsky štát. To je aj jasný cieľ navrhnutej ústavnej zmluvy.

Tá je v podstate mŕtva. Ale aj tak, čo hovoríte na jej odmietnutie vo francúzskom a v holandskom referende?

Keby som bol Európan, tlieskal by som. Ktokoľvek, kto tú ústavu čítal, musel hlasovať proti. Výrazne totiž mení vzťahy medzi jednotlivými členskými štátmi a samou úniou.

To je pravda, ale prečo by ste tlieskali?

Umožňuje únii prisvojiť si také právomoci, ktoré teraz nemá. A to bez opýtania. To je otvorená pozvánka zvyšovať vplyv na úkor členských krajín. Okrem toho decimuje právomoci jednotlivých štátov na zaručenie teritoriálnej integrity a vnútornej bezpečnosti. Štáty by prevzali v zásade len úlohu miestnej polície.

Veľkým priateľom myšlienky centralizovanej EÚ teda nie ste...

Vo svojom článku o európskej ústavnej zmluve Rada od priateľského Američana to aj do istej miery zdôvodňujem. Túto frázu som použil z dvoch dôvodov. Páči sa mi rozmanitosť. A na druhej strane chápem sily v pozadí integračných snáh v Európskej únii. Minimálne v začiatkoch bola jedným z hlavných dôvodov snaha zabrániť ďalšej svetovej vojne. Francúzsko-nemecká dohoda mala viesť k takej politickej situácii v Európe, ktorá by tomu predišla.

Môže sa stať EÚ podobnou superveľmocou, akou sú Spojené štáty?

Otázka znie skôr tak, či je stať sa superveľmocou v záujme obyvateľov EÚ. Je niečo, čo môže Európska únia ako superveľmoc urobiť pre svojich obyvateľov lepšie? Nie som o tom presvedčený. Európa však chce zohrávať dôležitú úlohu na globálnej scéne. Určite sú ľudia, ktorí by chceli z únie superveľmoc, zahraničnú politiku nezávislú od USA, obrannú politiku nezávislú od USA. A chápem dôvody stojace za týmito túžbami. Ale myslím si, že jediný opodstatnený argument by bol, ak by sa Európa cítila ohrozená takým spôsobom, že by si chcela pomôcť bez Spojených štátov.

Môže to fungovať bez spoločnej zahraničnej či obrannej politiky?

Nie. Francúzi napríklad už niekoľko rokov navrhujú spoločnú obranu alebo minimálne spoločnú jednotku. A nestalo sa nič. Vo svete, kde sú USA či Čína mocnosťami, je kľúčom k európskemu úspechu konanie v zhode. Súdržnosť.

Ústava tomu nepomôže?

Nevidím dôvod, prečo by sa mali Európania cítiť lepšie alebo bezpečnejšie, ak by štáty podriadili politiku nadradenému európskemu systému. Vidím dve dôležité chyby ústavnej zmluvy. Jednou je možnosť únie prisvojiť si rozhodujúce právomoci a druhou je implementácia listiny základných práv do samej ústavy. Ľuďom to dáva obrovský balík nárokov k štátu. Pre mňa ako Američana to bol najväčší šok.

Prečo?

Pretože naša Listina práv [Bill of Rights] garantuje ochranu jednotlivca proti štátu. Ale Listina základných práv tvorí súbor 75 nárokovateľných požiadaviek občanov na štát. Z únie to robí oveľa masívnejší štát, ako by bolo v záujme slobody a prosperity Európanov. Hlasovanie proti ústave vo Francúzsku a v Holandsku malo rozmanité dôvody. Dokonca ani Francúzi sa nechceli úplne podriadiť. Svoje spravila aj istá dávka nacionalizmu či strach pred prisťahovalcami. Ale keď sa pozriete na krajiny, kde hlasovali za európsku ústavu, ani tam to nebolo silné „za“. Skôr jemné „za“ pokračovanie v európskej integrácii.

Má takýto spôsob integrácie pre Európu význam? Čo čaká úniu na konci tejto cesty?

Najlepšie to asi vystihuje výrok českého prezidenta Václava Klausa: Drahá, slobodu obmedzujúca harmonizácia a centralizácia. Postupne podľa neho dôjde aj na harmonizáciu daní, regulácií a sociálnych systémov. Jednotlivé európske štáty by to degradovalo na lokálnych strážcov poriadku.

Ako sa tomuto osudu vyhnúť?

Treba zrušiť posledné európske zmluvy. Neviem, či je to realizovateľné, ale navrhoval by som vrátiť sa až k Jednotnému európskemu aktu, ktorý v zásade zakladá vnútorný trh EÚ. Bruselskí politici hovorili po francúzskom a holandskom referende, že ak nebude pokračovať integrácia, skončí Európa len ako jedna veľká zóna voľného obchodu. Ako keby to malo byť niečo hrozné.

Zóny voľného obchodu vznikajú na celom svete, EÚ je predsa len ďalej...

Nemyslím si, že by to bol pre Európu zlý výsledok. Možnosťou je práve návrat k zóne voľného obchodu a dobrovoľná hlbšia integrácia vo vybraných oblastiach mimo obchodu.

Napríklad?

Hlbšia integrácia je určite vhodná v oblasti životného prostredia. Otázky znečisťovania a s tým spojené problémy hranice nepoznajú. Tiež by ste mohli mať záujem na väčšej integrácii v oblasti vedy a výskumu, obrany, obchodnej politiky. Výskum a vývoj nie je len európsky statok, ale celosvetový. V hlbšej integrácii v tejto oblasti sú určite synergie a väčšie možnosti.

A kde neintegrovať?

Väčšina vládnych úloh integráciu nepotrebuje. Je veľmi málo takých, kde by priniesla úspory z rozsahu. Vidíme to už aj teraz. Napríklad nie všetky členské krajiny únie sú aj členmi NATO. Tiež nie všetky krajiny patria do menovej únie. A nebol by som prekvapený, keby Taliansko v priebehu pár rokov z eurozóny vystúpilo. Európska menová únia sa podľa mňa pravdepodobne do desiatich rokov rozpadne.

Odvážne tvrdenie. Prečo?

Hlavná udalosť, ktorá povedie k rozpadu, budú krízy v dôchodkových systémoch a s tým súvisiace rozdielne problémy členských krajín. To je najväčšie asymetrické napätie v menovej únii. Sú v nej štáty s vážnymi dôchodkovými problémami a krajiny, ktoré veľmi ohrozené nie sú. Taliansko má veľmi nízku pôrodnosť. Rakúšania majú nízku pôrodnosť a štedré dôchodky. Nemecko je v podobnej situácii. Ale napríklad Írsko má mladú populáciu a nemá až také vysoké štátne penzie.

Ale prečo by práve toto malo viesť k rozpadu menovej únie?

Napätie vidno aj teraz, keď Nemecko či Francúzsko neplnia záväzky vyplývajúce z Paktu stability a rastu. To, že sa akoby nikto o ich porušovanie nezaujíma, nie je signál blížiacej sa reformy maastrichtských kritérií či dokonca rozpadu menovej únie? Spomeňte si na rozpad mechanizmu výmenných kurzov v roku 1992. Udalosť, ktorá to vyvolala, bolo zjednotenie Nemecka. Západné Nemecko, ktoré dovtedy exportovalo značnú časť kapitálu do sveta, presmerovalo tieto toky do východného Nemecka. Krajiny ako Švédsko alebo Veľká Británia obetovali značné prostriedky na udržanie výmenných kurzov k nemeckej marke. Nepodarilo sa. Fínsko, Švédsko, Nórsko, Španielsko, teda všetky krajiny na okraji, výrazne devalvovali. Krajiny v strede zostali s markou. Rok po tom som pre francúzske noviny napísal porovnanie ekonomickej výkonnosti krajín, ktoré si výmenný kurz udržali, s tými, ktoré devalvovali. Zistil som, že tie druhé zaznamenali pokles miery nezamestnanosti. Tiež som zistil, že v mierach inflácie nenastala výrazná zmena. Z udalostí roku 1992 som si vzal ponaučenie, že ak sú meny pod takým výrazným tlakom, je oveľa lepšie nesnažiť sa ich za každú cenu brániť.

Dá sa táto skúsenosť aplikovať aj na súčasnú menovú úniu?

V menovej únii už teraz vládnu typické tlaky. Posledných pár dní som strávil v Španielsku. Krajina potrebuje prísnejšiu monetárnu politiku. Ich reálne úrokové sadzby sú negatívne, keďže inflácia je vyššia ako úroky. To vytvára umelý boom v stavebníctve. A povedie k realitnej bubline. Írsko je v podobnej situácii. Tiež by potrebovalo pevnejšiu menu. Na druhej strane sú v menovej únii aj krajiny, ktoré by potrebovali voľnejšiu monetárnu politiku. A to sú len tie bežné tlaky vyskytujúce sa v menových úniách.

Čo tie menej bežné?

Nebol by som prekvapený, keby Taliansko z menovej únie vystúpilo. A to dokonca ešte pred dôchodkovou krízou. Tamojšia ekonomika je vo veľmi zlom stave. Talianski politici už verejne o vystúpení z menovej únie hovorili. Kľúčovým momentom bude rozdielna intenzita problémov v dôchodkových systémoch členských krajín. Bude to horšie v krajinách s nízkou pôrodnosťou a vysokými dôchodkami. Štátne penzie totiž platíte vy teraz pre súčasných dôchodcov. Nešetríte si na vlastný dôchodok. Pomer pracujúcich a penzistov dosiahne napríklad v Japonsku o dvadsať rokov 1:1. Až také zlé to v Európe alebo v Amerike nebude. Ale pre súčasných pracujúcich je to extrémna záťaž.

V USA bude problém menší?

Čelíme podobnému dôchodkovému problému. Z viacerých dôvodov však bude menší. Štátne penzie sú u nás nižšie a okrem toho sme zvýšili vek odchodu do dôchodku na 67 rokov. Pôrodnosť sa u nás ešte stále pohybuje na reprodukčnej úrovni a pomáha nám aj silná migrácia. Imigranti nám zvyšujú pomer ekonomicky aktívnych obyvateľov na dôchodcov.

Zo Spojených štátov sa postupne stala fungujúca menová únia. Prečo by sa to nemohlo časom podariť aj v Európe?

Istý čas sme mali dokonca tri meny. Ani po zavedení jednotnej meny však nefungovala práve najlepšie. Nemali sme dostatočnú mobilitu pracovnej sily. USA vždy mali silnú mobilitu z východu na západ. Nefungovala však zo severu na juh. Až do začiatku druhej svetovej vojny. K tomu, že mena posledných povedzme sedemdesiat rokov funguje, prispelo aj zavedenie federálneho poistenia v nezamestnanosti v tridsiatych rokoch. Európa má šokujúco nízku mobilitu pracovnej sily. Pracoval som pre automobilku Ford. Chceli sme zvýšiť počet pracovníkov v najväčšej britskej fabrike v Dagenhame. V meste Coventry vzdialenom hodinu cesty bola vysoká nezamestnanosť. Nepodarilo sa nám presvedčiť ľudí, aby sa presťahovali za dobre platenou prácou. A to sčasti preto, lebo boli závislí od lacného štátom dotovaného bývania v Coventry. Takéto bývanie v Dagenhame nebolo.

Inými slovami, uzavretie trhov práce v rámci EÚ je vlastne efektívny spôsob, ako možno zničiť menovú úniu?

Áno. Sú dva spôsoby, ako bojovať proti asymetrickým tlakom v menovej únii. Treba mať voľný pohyb pracovnej sily z oblastí, kde miera nezamestnanosti rastie, do oblasti, kde klesá. Druhou je možnosť rozpočtových transferov z bohatších do chudobných regiónov. Európa nemá dostatočnú mobilitu pracovných síl. A aspoň v súčasnosti nemá nič podobné ako jednotnú podporu v nezamestnanosti. Veď polovicu jej rozpočtu zhltne poľnohospodárstvo. V USA máme silnú mobilitu pracovných síl a máme aj federálne prostriedky na ich podporu. Miera nezamestnanosti sa drží na úrovni piatich percent. Vďačíme za to hlavne flexibilite trhu práce.

Slovensko patrí medzi krajiny, ktoré volajú po vyššej flexibilite a aj sa o ňu snažia.

V každom prípade si Slovensko musí dávať pozor, aby si v tejto otázke zachovalo právomoc rozhodovať. Aby sa z pracovnej sily nevytvoril kapitálový statok. Ak v Nemecku zamestná firma zamestnanca, jej záväzok k nemu je dlhodobý. V priemere pravdepodobne dlhší, ako napríklad k nejakému stroju, ktorý si potrebuje kúpiť do výroby. Nemcom sa dokonale podarilo transformovať pracovnú silu na kapitálový statok. Ľudia síce majú istotu, kým majú robotu, ale ak ju stratia, nová sa hľadá ťažko. To je dôvod vysokej miery nezamestnanosti.

Prečo to Európania nechcú počuť, aj keď je to najrelevantnejší argument proti ich súčasným sociálnym systémom?

Európania sú prekvapení, keď počujú, ako dlho je Američan v priemere nezamestnaný. Vo väčšine amerických štátov má nezamestnaný nárok na podporu 26 týždňov, v niektorých dokonca len dvadsať. Ešte kratší je medián doby nezamestnanosti – iba desať týždňov. Inými slovami, veľa Američanov prejde bránami úradov práce, ale dokážu sa rýchlo dostať späť do zamestnania. V Európe sú nezamestnaní nezriedka doma aj rok. Američan možno nemá takú istotu ako Európan, že si prácu udrží. Môže sa však spoľahnúť, že si veľmi rýchlo nájde novú.

Môže situáciu v Nemecku zmeniť nová vláda Angely Merkelovej?

Neviem, koľko toho bude môcť v koaličnej vláde urobiť. Sociálni demokrati majú, tuším, osem ministerstiev. Z tohto pohľadu je to čudná vláda. A mne sa javí ako dočasná. Pani Merkelovej však želám všetko najlepšie. Bude náročné vládnuť s takou závislosťou od sociálnych demokratov. Aj Gerhard Schröder navrhoval isté reformy. Tie zastavila jeho vlastná strana.

Nemecko patrí medzi piliere menovej únie. Je možnosť, ako by sa dala jeho situácia stabilizovať? Kedy nevyhnutnosť reforiem pritlačí nemeckú politiku k stene?

Politici nevidia dopredu. To, čo ich nebolí teraz, veľmi neregistrujú. Veľká nemecká koalícia by však mala využiť situáciu a začať riešiť hlavne problémy v oblasti dôchodkov. Zvyšovať postupne vek odchodu na penziu a znižovať sociálne benefity. Ešte v Reaganovej administratíve som spolu s ministrom financií navrhoval, aby sme každých dvanásť rokov zvýšili vek odchodu do dôchodku o jeden rok. Keby sme to spravili v osemdesiatom prvom, dnes máme menej problémov.

Čo migrácia, tá sa spomína ako určité riešenie?

Dôchodkovú situáciu môže vyriešiť aj migrácia. Pre posledné udalosti v Európe – teroristické útoky v Španielsku, Británii – je to však politicky veľmi citlivá téma. V Nemecku ma znepokojilo, ako slabo je veľká turecká menšina integrovaná. V USA máme vysokú migráciu, no prisťahovalci, predovšetkým ázijskí, sa dokážu oveľa lepšie integrovať. Minimálne druhá generácia už vie jazyk, chodí do škôl a zarába viac ako ich rodičia.

Samuel Huntington v novej knihe tvrdí, že úspešný americký imigračný a asimilačný model v prípade hispánskych prisťahovalcov na juhu nefunguje. A že za istých okolností hrozí rozdelenie USA na dve kultúrne odlišné časti.

Podľa mňa sa hispánski emigranti integrovali v USA celkom dobre. Sú pracovití a rodinne založení, nanešťastie sa veľmi nesústreďujú na vzdelávanie. Tri zmeny v systéme by ich integráciu zlepšili. Mali by sme zlegalizovať pobyt jedenástim miliónom nelegálnych prisťahovalcov. Mohli by tak získať vodičský preukaz aj legálnu prácu. Toto opatrenie by zvýšilo ich príjmy, ale aj daňové platby a zabránilo ich zneužívaniu zo strany zamestnávateľov. Možno by sme im mali sprístupniť aj iné vládne služby okrem pohotovostnej zdravotnej služby. A vzdelávanie by sme im mali poskytovať iba v anglickom jazyku. Práve vzdelávanie v španielčine je v niektorých štátoch príčinou výrazného odďaľovania integrácie mladých Hispáncov.

Je Čína pre EÚ, ale i Spojené štáty hrozbou?

Čína poriadne zmení svetovú ekonomiku. Kým politický systém liberalizuje pomaly, v ekonomike jej to ide oveľa rýchlejšie. Stáva sa ekonomickou hrozbou predovšetkým vo výrobe. Ale z pohľadu národnej bezpečnosti ju za hrozbu nepovažujem. Len ak by ju niekto provokoval. Naposledy bola Čína z pohľadu národnej bezpečnosti hrozbou pre Európu ešte za Mongolov, pred tisíc rokmi.

Pre Taiwan hrozbu predstavuje stále. A teda aj pre Spojené štáty.

Áno, pre Taiwan predstavuje hrozbu. To je aj najväčší bezpečnostný problém Spojených štátov. Myslím si však, že sa to podarí urovnať bez konfliktu. Taiwan má v Číne obrovské investície. Množia sa náznaky, že konflikt nebude, preto som mierny optimista. Číňania zvládli integrovať Hongkong s úplne inou politikou pod heslom „jedna Čína - dva systémy“ a myslím si, že sa dokážu vyrovnať aj s Taiwanom.

Ako sa má k Číne ako partnerovi správať krajina a člen EÚ Slovensko?

Pravidlá obchodu vám nadiktujú z Bruselu. Investičné pravidlá si však stanovujete doma. No neočakávam, že Čína by realizovala veľkú zahraničnú investíciu, veď sama je čistým príjemcom. Určite by ste sa však nemali dostať do nejakého obchodného sporu. Som aj mierny optimista, čo sa týka politických reforiem v Číne. Neprídu ako hrozba pre komunistickú stranu, ale v rámci komunistickej strany samej.

Ako to môže prebiehať?

Politická liberalizácia bude ekonomickú nasledovať. Ale inak ako napríklad v Rusku. Základom demokracie je podľa učencov široká vrstva ľudí vlastniacich majetok – pôdu. V Rusku to skúšali zhora. Začali s veľkou privatizáciou a nepredávali roľníkom pôdu. V Číne idú opačnou cestou. Obyčajní ľudia na vidieku dostávajú pôdu. Nemôžu s ňou síce úplne voľne disponovať, ale dlhodobé nájomné zmluvy im umožňujú starať sa o ňu ako o vlastnú. Privatizácia najväčších čínskych štátnych podnikov ešte len príde. V súčasnosti sa viac obávam o politickú budúcnosť Ruska než Číny. A vy by ste sa mali tiež.

Číňania kupujú veľa štátnych dlhopisov USA, môže to byť problém?

Problém by bolo to, keby ázijské krajiny naše dlhopisy prestali kupovať. V tomto roku budeme mať deficit bežného účtu platobnej bilancie osemsto miliárd dolárov, budúci rok sa zvýši na deväťsto. Veľkú časť tohto deficitu financuje čínska, japonská či kórejská centrálna banka. Toto je potenciálny ekonomický problém Spojených štátov.

William A. Niskanen (72) je predseda amerického Cato Institute od roku 1985. Bol člen a predseda Výboru ekonomických poradcov prezidenta USA Ronalda Regana. Pracoval aj ako ekonomický riaditeľ automobilového koncernu Ford. Jeho akademická kariéra zahŕňa profesúru na University of California v Berkeley a v Los Angeles. Bol zástupcom riaditeľa federálneho Úradu pre manažment a rozpočet, obranný analytik v Rand Corporation a riaditeľ oddelenia špeciálnych štúdií na Inštitúte obranných analýz. Napísal viacero ekonomických a analytických titulov. Študoval na Harwarde a PhD. získal na University of Chicago.

Rozhovor bol publikovaný v týždenníku Trend 49/2005 dňa 15. decembra 2005.