Mal som na vysokej škole priateľa, huslistu, lúčničiara a poslucháča hudobnej vedy, ktorý svoju túžbu po tom, v akom svete by chcel žiť, zhrnul do vety: „Chcel by som každé ráno čítať TIMES“. V jednej vete tak obsiahol to, čo by sa dalo povedať inou vetou: chcel žiť v slobodnom svete. Potom prišiel august 1968 a on odišiel čítať TIMES do Izraela.

Ja som bol skromnejší. Hovoril som, že by som bol rád, keby som sa dožil toho, že Račianska nebude rozkopaná ani na jednom kuse od Račianskeho mýta po Gaštanový hájik, a nebudú na nej diery ani rolety.

Jemu sa to zdalo popri vznešnej otázke slobody celkom prízemné, a ja som mu to nedokázal vysvetliť jednou vetou.

Dnes by mohol môj priateľ čítať TIMES aj na Slovensku. Jeho túžba by sa splnila. Moja však ostala nenaplnená. Račianska je ešte stále zaflekovaná, rozkopaná, plná dier, výmoľov a roliet. Keby som mu mal dnes jednou vetou povedať, o čo ide, povedal by som to jednoducho: o každodenný konzervativizmus.

S pojmom konzervativizmu sa spája viacero problémov. Kdesi v hlbinách pamäti ľudí, ktorí strávili väčšinu života v komunizme, je ešte stále zaťažený tým, ako ho používali komunisti. Tí označovali za konzervatívne to krídlo svojej strany, ktoré sa bránilo akýmkoľvek vnútorným zmenám komunistického režimu. Tí, ktorí chceli komunizmus reformovať, pokladali sami seba za liberálov. Komunizmus bol síce nereformovateľný, ale pre mnohých komunistov bolo pomerne jednoduché zmeniť sa na liberálov práve preto, že sa tak cítili už v strane a radi zabudli na to, že boli predovšetkým komunisti.

Konzervativizmus sa spája s rešpektovaním tradícií a obozretnosťou voči zmenám. Konzervatívci sú nepriatelia moderného kolotoča, založeného na ustavičných výmenách starého za nové, kde sa nové stáva starým, vymieňa ho nové nové, ktoré starne, stáva sa starým, a tak dokola.

Konzervativizmus zvažuje každú zmenu a revolučné zmeny výslovne odmieta. Francúzska revolúcia otvorila svojím násilným sociálnym charakterom cestu k socializmu; americká ústavná revolúcia svojím konštitučným charakterom cestu k demokratickému konzervativizmu. Tento základný rozdiel medzi Spojenými štátmi a Európou existuje dodnes.

Stredoeurópsky konzervativizmus je však v paradoxnej situácii. Na to, aby sa mohol stať konzervativizmom západného typu, musel sa stať po roku 1989 zástancom najradikálnejších zmien, aby vôbec vzniklo to, čo možno pestovať a kultivovať. Oportunistická predstava, že komunizmus s demokraciou možno spojiť, byť zároveň dobrým komunistom, kresťanom a demokratom, je mu úplne cudzia.

Dôsledkom toho je, že tí, čo sú v demokratických pomeroch zdržanliví voči destabilizujúcim zmenám, musia sa dnes správať politicky radikálne, aby sa mohli správať zajtra konzervatívne. Politicky je dnešný konzervatívec dôsledným zástancom reforiem práve preto, že nás najviac približujú k hodnotám, ktoré možno pestovať, rozvíjať a kultivovať.

Ustavičné zmeny, ktoré sú príznakom posledného desaťročia, vedú k labilite správania. Práve preto je také dôležité chrániť pevné hodnotové opory, ktoré sú v stabilnej spoločnosti repšektovanou a dodržiavanou normou. Burke hovoril o potrebe „naučiť sa milovať tú neveľkú bunku, do ktorej v spoločnosti patríme.“ Slovo milovať možno skromne preložiť do vlastností ako každodenná poctivosť, spoľahlivosť, disciplinovanosť, zodpovednosť, korektnosť, záväznosť, lojalita a priazeň k svojej societe, k rodine, k priateľom a spolupracovníkom. Lebo mať práva znamená mať aj povinnosti.

Rozkolísanie týchto hodnôt vedie potom k strate akýchkoľvek opôr, všetko je dovolené, nič neplatí a ľudia sa pohybujú ako na tekutých pieskoch. To český emigrant a podnikateľ Petr Paleček pokladá za najhoršie. On charakterizuje síce situáciu v Čechách, ale platí to zrejme rovnako pre Slovensko, Maďarsko, Poľsko, či Slovinsko: „Neplatí tu slovo, dohoda a právo je ťažko vymáhateľné. V USA sa medzi slušnými firmami, a tých je väčšina, podvody zásadne nerobia a keď sa ich niekto dopustí, je v branži do smrti odpísaný. V Čechách sa ľudia mýlne domnievajú, že podvádzať, kradnúť a brať úplatky je normálne a že sa to deje všade. To je skutočne omyl.“

Tu má konzervativizmus nezastupiteľnú úlohu. Náš každodenný spor s dnešnými slovenskými liberálmi, nie s nejakými ideálnymi liberálnymi bytosťami, ale s konkrétnymi ľuďmi z mäsa a kostí, pohybujúcimi sa v každodenných praktických situáciách, sa začína vo chvíli, keď hovoria: ak klamú, podvádzajú, korumpujú, manipulujú a nechávajú sa klamať, podvádzať, korumpovať a manipulovať ostatní, musíme klamať, podvádzať a manipulovať aj my, inak by sme sa dostali voči nim do nevýhody.

My naopak hovoríme: aj keď tí druhí klamú, podvádzajú, korumpujú a manipulujú, my to robiť nebudeme, lebo je to nielen nenormálne ale skutočne aj omyl. Preto, že na takomto podloží sa nedá vybudovať nič trvácnejšie, čo by malo stálejšiu platnosť.

To je to, čo sa dá povedať o asfaltke na Račianskej jednou vetou: takto sa nedá vybudovať nič trvácne a stále. Skúsme ju ako metaforu dotiahnuť do konca. Je totiž aj mapou nášho správania a vyjadruje rozdiel medzi pozaliepanou ulicou plnou dier a roliet, brániacich doprave, ničiacich autá a nervy a hladkou asfaltkou, ktorá umožňuje plynulú dopravu, šetrí autá aj nervy.

Keď český historik Otto Urban skúmal obdobie fin de siècle, prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia, všimol si skutočnosť, že 19. storočie nebolo schopné všeobecnejšie vypracovať moderne chápanú konzervatívnu politiku, t.j. politiku stabilizovanej modernizujúcej sa spoločnosti“. Modernizácia totiž potrebuje ako protiváhu k tomu, čo sa mení niečo, čo ostáva stále. V opačnom prípade vedie k ustavičným kolapsom. Takúto politiku nebolo schopné vytvoriť ani celé dvadsiate storočie so svojimi dvoma totalitnými systémami. A tak to ostalo konzervatívnou výzvou aj pre toto storočie. A keď preložíme opäť to slovíčko stabilizovaný do každodenného jazyka, znamená to ísť krok zas krokom, postupne, stále, vytrvalo.

Znamená to však aj držať smer, nekrútiť sa ako koruhvička vo vetre, jeden deň tak a druhý onak, ako je to kedy výhodnejšie – jeden deň tvrdiť, že „éra koalícií je za nami“ a druhý, že „najväčším problémom je vytvorenie predvolebnej koalície stredopravých síl“.

Držať smer neznamená zase nič iné ako hovoriť pravdu. Aj keď vieme, že človek nemôže mať nikdy absolútnu pravdu, lebo tá prislúcha len Bohu a človek sa k nej môže iba približovať, čo platí pre veriacich, ale aj pre tých, čo Božiu existenciu apriórne nepopierajú. Držať smer znamená potom ustavične sa približovať k pravde.

Znamená to „zaujať trvalý zodpovedný postoj“, práve preto, že cítime záväznú zodpovednosť nielen sami voči sebe, ale aj voči bunke, do ktorej v spoločnosti patríme. To odlišuje konzervatívcov od liberálov, ktorí chápu zodpovednosť ako záväznosť voči sebe aj od socialistov, ktorí ju cítia bez osobnej zodpovednosti.

Tou bunkou môže byť rodina, združenie ľudí, s ktorými nás niečo spája, miesto, kde žijeme, región či krajina, v ktorej „tvrdo zápasíme o náš sen o Slovensku – sen o krajine, ktorá bude poznať samu seba, svoju minulosť i svoju cestu do budúcnosti“. Spája nás práve vôľa zaujať trvalý zodpovedný postoj a zápas o náš sen o Slovensku, ako to vyslovil Vladimír Palko.

Trvalý zodpovedný postoj, záväznosť ľudského konania je vlastne religio, o ktorej hovorí Petr Fidelius. On vždy spája súčasnosť s minulosťou a s budúcnosťou: nedovoľuje zabúdať na minulosť, robiť za ňou socialistické „hrubé čiary“ či sa k nej liberálne „nevracať“.

Psychológ Dušan Ondrušek v rozhovore pre časopis Domino-fórum povedal, že si nemyslí, že sme v tuneli, ale že sa „brodíme v blate“. Hovoril o „pomalom posune po zablatenej ceste, kde to ide pomaly a pod nohami to čvachtá“. Aj toto blato má svoju mapu podobne ako asfaltka na Račianskej. Brodenie sa v blate či mulding through, ako pomenúva to isté Martin Bútora, je údelom spoločenstva, v ktorom neplatí ako záväzné pravidlo trvalý zodpovedný postoj. Brodiť sa v blate a čvachtať si pod nohami znamená na tento postoj rezignovať. A mať donekonečna rozkopanú Račiansku až po Gaštanový hájik.

Takže dnes už viem, o čom je jednou vetou predstava o nerozkopanej asfaltke: o trvalom zodpovednom postoji.

Autor je prezidentom Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika.

Článok bol publikovaný v časopise Konzervatívne pohľady na spoločnosť a politiku jeseň-zima 2001.