Príliš nežná
Zrodila sa v deň, keď bol človek povolaný, aby vo svojom dočasnom pozemskom živote uskutočňoval ľudskú dôstojnosť v osobnej slobode, v rešpektovaní práv druhého človeka a v praktizovaní bratskej lásky ku všetkým. Nikdy pred Kristom neboli vyslovené podobné myšlienky. Demokracia je zviazaná s kresťanstvom v myslení i v čase. Zrodila sa s ním len postupne, po dlhom tápaní, niekedy za cenu opätovného upadnutia do barbarstva... (Robert Schuman). [1]
November 1989, boj za slobodu, jej 20 ročné trvanie a veľmi rôznorodé pocity s tým všetkým spojené. Pre nás mladších, ktorým ten čas približuje len kontext dejín a histórie, sú niektoré rozprávané či prečítané fakty ťažko predstaviteľné až neuveriteľné. Perzekvovanie, kontrola, najrôznejšie prenasledovania, pestrá demagógia, názorové odsudzovanie, politické či náboženské väznenie, stranícky nátlak, vydieranie a podobné prejavy, patriace predrevolučnému režimu, sa nám v dnešnom svete demokracie prejavu a slobodného pohybu javia často abstraktne.
Myslím si, že skutočnú hodnotu toho, čo sa podarilo dosiahnuť revolúciou, v súčasnosti len ťažko vštepiť do myslí ľudí, ktorý nezažili jej dehonestujúci protipól. Hodnota slobody viac-menej stráca svoj verbálny význam a jej absolútne uvedomenie si abstinuje v dňoch jej trvania. Mladý človek žije naplno v slobode, do ktorej sa už narodil, a ktorú mu jeho prostredie ponúka. Minulosť sa ho čím ďalej, tým viac prestala týkať už aj natoľko, nakoľko mu dovoľuje jeho slobodu využívať. Jej skrytá hodnota sa navonok dostáva len v podobe akejsi radosti alebo výhry z toho, že nežije v neslobodnom režime, o ktorom tak často až strašidelne hovorí staršia generácia.
Na druhej strane, aktívny človek bojujúci za zmenu pravdepodobne cíti, že eufória novembra 89, ktorú prežil, nielenže dávno vyprchala, ale často krát prechádza do nostalgie za tým „krásnym“, čo bolo. Viacerým z nás len ťažko padne fakt, že existuje niekto, kto svoju hlavu v spomienkach otočí späť do neslobody v presvedčení, že to bolo oveľa krajšie a dokonalejšie prostredie pre rast tak jemnej veličiny, akou je ľudský život. Ak sa však revolúcia chápala optimisticky ako presvedčenie, že všetko ďalšie, čo bude nasledovať a príde, už bude len lepšie, s nádychom naivity či vízie určitého optima, ktoré to samo zaručí, tak v súčasnosti sa naozaj môže zdať, že žijeme v postoptimistickej dobe. Vtedy stanovené ciele a boj, ktorý ich dlho predchádzal, nepredstaviteľná možnosť dosiahnuť „zakázané“ sny či otvárajúce sa neuveriteľné a všestranné možnosti stoja dnes pre mnohých v ostrom protiklade k spôsobu ich zúročenia.
Dvadsať rokov ponovembrovej relatívnej slobody preto často vynára na povrch otázku, či sme tam, kde sme mali byť, či je to to, za čo sa bojovalo, za čím sa tak dlho a ťažko kričalo, či je to to, čo sme chceli, či je všetko tak ako sme chceli, či sme náhodou nemohli alebo neboli povinní byť už ďalej a podobne.
Snaha dosiahnuť čo najviac je však základnou axiómou pre dobré plánovanie a rozvoj. Ak chcem skutočne niečo radikálne zmeniť, a vtedy tá ochota bola, moje ciele musia byť poriadne nad rámec. Nad rámec nie objektívnych možností, ale reálnych očakávaní. Lebo ak si nastavím latku „len“ tak vysoko, že ju aj splním, tak som ju vlastne len podliezol.
Objektívnou pravdou našej dvadsaťročnej éry budovania slobodnej spoločnosti je, síce, že sa mohla ocitnúť niekde inde. Ale reálne: je v histórii možné, aby sa dobré fungujúca demokratická spoločnosť, navyše z komunistického, čiže úplne opačného režimu, vyvinula a usporiadala v určitý ideálny obraz za krátkych 20 rokov? Za dvadsať rokov je problém dosiahnuť oveľa jednoduchšie veci.
Nech už sú naše predstavy a sny o slobodnej spoločnosti a o tom, kde už mala byť, akékoľvek, je pravdepodobne ešte len niekde na začiatku dlhej cesty za skutočnou slobodou. Potrebuje čas aby sa dokázala poučiť a z poučení vyvíjať a s vyvíjaním rásť. A preto problémom našej slobody dnes nie je to, že sme mali byť s ňou už dávno oveľa ďalej. Problémom je sloboda samá. Uniesť slobodu sa z pohľadu nielen našich dejín, javí oveľa ťažšie, ako uniesť neslobodu.
Sme stvorení pre život v slobode. Je teda naším obmedzením, keď žijeme neslobodní.
No napätie, tak viditeľne rozbujnené v spoločnosti, pramení práve z prístupu k slobode. Človek, so svojou podstatou, zakorenenou v slobode, vníma zásah do tohto priestoru veľmi citlivo. Okrem toho je s prirodzeným právom aj, a hlavne, vnútorne slobodný a takúto pravú slobodu mu nemožno nijak vziať. Jej prejavy sú však často v mantineloch politickej slobody resp. neslobody nevypovedané a pre mnohých neprejaviteľné a nejasné.
Sloboda sa jednoducho dá definovať ako neprítomnosť donucovania, teda nemusenie robiť to, čo sa nechce. Automaticky však neotvára možnosť smieť robiť, čo sa len zachce. A práve tento subjektívny prístup a rozhodovanie o tom, čo je alebo nie je správne, vytvára atmosféru nepokojov. Pojem slobody sa zamieňa s pojmom svojvôle.
Doba globalizácie zla, v ktorej z pohľadu viacerých práve žijeme, vychádza zo subjektívneho posudzovania a chápanie slobody. Doba nostalgie za „starým dobrým“, kladenia si ťažkých otázok a dlhých diskusií o novembri 89, súvisí s padnutím a zrušením nie politických hraníc, ktoré nám otvorili nevídané možnosti, ale súčasným porušením osobných hraníc jednotlivca, ktoré nám zničili schopnosť uniesť tieto vybojované slobody. Spoločenský chaos vzniká z absencie osobnej disciplíny v slobode, ktorú bolo pôvodne navonok vidno paradoxne v neslobode. Lebo nesloboda samotná predstavuje určitý druh disciplíny. Tento typ poriadku však nezdokonaľuje a nerozvíja, ale naopak otupuje človeka. Spoločenské problémy, ktoré dnes riešime, neznamenajú, že predtým neexistovali. Boli len skryté v nariadenej zástere disciplíny, aby naoko, keďže to stačilo, všetko fungovalo. Práve sloboda ich dostala na povrch, vďaka nej sa o nich môžeme otvorene rozprávať a poukazovať na ne. Hmatateľne ale chýba disciplína, ktorá by ich pomohla aj riešiť. Túto disciplínu v slobode nie je možné dosiahnuť bez rešpektovania hraníc. Paradoxne teda slobodu spoluvytvára rešpektovanie hraníc. Sloboda ide ruka v ruke so zodpovednosťou. [2]
V modernej dobe je však slovo „hranice“ poznačené históriou a chápe sa viac negatívne. Ako niečo, čoho synonymum je obmedzovanie. V skutočnosti osobné: morálno-etické hranice jednotlivca tvoria a zaručujú slobodu vo všeobecnosti. Nie sloboda a nie hranice sú problémom, ale prístup k nim a ich interpretovanie.
Mať a dodržiavať vlastné hranice v slobodnom priestore, ktorý to od nás navonok nevyžaduje, je zdá sa oveľa ťažšie ako dodržiavať tie nanútené.
Práve bez absencie týchto osobných hraníc v našej spoločnosti po novembri 89 by objektívna pravda o 20-ročnej slobode a súčasná predstava vyspelejšieho systému mohla byť realitou. Miesto toho sa človek stal otrokom svojej slobody, slobodu zneužíva a jej zneužívaním zasahuje do slobody cudzej. Celým problémom je preto len fakt zvládnutia alebo lepšie povedané nezvládnutia slobody, ktorú sme si sami vybojovali.
Sloboda, aby sa nestala svojou vlastnou karikatúrou, si vyžaduje sebaprekročenie. Ak toho nie sme po 20-tich rokoch schopní, tak sme nato ešte stále príliš mladí. Nespokojnosť so súčasným stavom málokto zakrýva, no tieto problémy sú práve našimi problémami. Ľudí, ktorí sa o tom bavia. Keďže sme spoločnosť, a tá ma za seba svoju zodpovednosť, nesieme v rukách bremeno ľudí, ktorých sme nedovzdelávali. Myšlienky môžu byť správne, ale existuje zlý spôsob ich podania. Spoločnosť je tak bez objektívnej pravdy a „receptu“ ako zúročiť slobodu ľahko zraniteľná novodobými tvárami demagógie a otvorená falošnej slobode. Lebo ak človek sám určuje, čo je dobré a čo zlé, tak potom je aj sloboda len tým, čím chce, aby bola.
Máme len to, čo vo svojom úsilí môžme mať a zdá sa, že na dosiahnutie zdravej spoločnosti je to ešte málo. Ale hlavne pre dovŕšenie takéhoto vysokého cieľa prešiel stále príliš krátky čas.
Našou úlohou je zodpovedne využiť čas, ktorý máme na rozvíjanie slobody v spoločnosti, pretože o ďalších dvadsať rokov už nebudeme môcť povedať, že sme ešte príliš mladí, iba že sme boli príliš slabí...
Boli ste povolaní k slobode, v slobode vytrvajte! (Gal 5, 13)
Autor je študent Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Esej sa umiestnila na 3. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2009.
Použité zdroje:
[1] ČÁKY, M.: Robert Schuman a vytváranie európskych štruktúr. http://www.ucm.sk/revue/2004/1/Caky1.pdf, s. 45. (2009-10-28) [2] BENEDIKT XVI: http://www.radiovaticana.org/slo/Articolo.asp?c=81588. (2009-10-28)