Radil Jánovi Čarnogurskému aj Tonymu Blairovi. Za finančnú krízu viní centrálne banky. Riešenie neduhov v zdravotníctve aj iných oblastiach vidí v konkurencii a trhu. Ekonóm Tim Evans.
.niektorí ekonómovia rakúskej školy predpovedali, že môže prísť finančná kríza. Vy ste ju tiež predpokladali?
Ešte v roku 2007 som predal všetky akcie z môjho dôchodkového fondu a nechal som si hotovosť, lebo som predpokladal, že ceny akcií na trhu pôjdu dole. Takže znalosť teórie rakúskych ekonómov mi ušetrila veľa peňazí.
.na prednáške ste spomínali, že bude dôležité, ako sa z tejto krízy poučia budúce generácie. Aké je vaša interpretácia tejto krízy?
Myslím si, že chybu spravili centrálne banky, keď si dali plán zachovania nízkej inflácie. Tú im nadiktovali ministerstvá financií. Politika nízkych úrokových sadzieb a lacných peňazí spôsobila bublinu, ktorá časom praskla. Ľudia si lacno požičiavali, lebo verili, že budú stále iba bohatnúť. V USA vláda tlačila na lacné hypotéky. Ale centrálne banky aj ministerstvá sa mýlili v tom, že môžu riadiť menu a ekonomiku. Bez naozaj konkurenčných mien a bez fungujúceho bankového systému ekonomika nebude efektívne fungovať.
.takže nevidíte vinu aj na strane ratingových organizácií?
Iste, aj tie sa na deformácii trhu podieľali.
.vy navrhujete ako riešenie pri predchádzaní kríz systém konkurujúcich si súkromných mien a systém slobodného bankovníctva. Ako by to fungovalo?
Inflácia je v podstate skrytá daň a ak investujete do britskej libry, tak infláciou každý rok strácate peniaze. Myslím si, že ak by sa štát vzdal monopolu na vydávanie peňazí a pripustil by na trh súkromne vydávané peniaze, tak by to trhu pomohlo. Objavili by sa nové meny, do ktorých by ľudia investovali na základe dôvery k vydavateľovi. Asi by nikto neveril peniazom Tima Evansa, ale ak by firmy súťažili so svojimi menami, tak by vznikol trh. Ten by dokázal vytvoriť pevnú a dôveryhodnú menu. A navyše by to spôsobilo to, že štát by nemohol hospodáriť deficitne a tlačiť si nekryté peniaze.
.navrhujete teda, aby boli tieto súkromné peniaze kryté zlatom alebo inou komoditou?
Neviem, aké krytie by si ľudia vybrali, to by bolo na nich. Ale vydávanie peňazí by muselo byť regulované a kontrolované, aby sa nevydávali nekryté papiere. Ale verím, že reguláciu by zvládol trh lepšie ako vláda. Zlé peniaze by na trhu nevydržali dlho.
Hovorí sa, že výsledok súčasného riešenia krízy, kde vlády nalievajú peniaze do ekonomiky, môže byť aj hyperinflácia. Je to reálne?
Myslím si, že hrozba hyperinflácie je reálna. Sledujeme zrýchľovanie inflácie v krajinách, kde to mainstreamoví ekonómovia nepredpokladali. V Británii máme napríklad infláciu na úrovni štyroch percent. Lenže sú to vládne štatistiky, ktorým sa nedá úplne veriť, lebo politici majú tendenciu prikrášľovať realitu.
.ako by sa mali bežní občania pripraviť na hyperinfláciu?
Mali by sa zbaviť hotovosti a nakúpiť komodity s reálnou hodnotou, ako je zlato, starožitnosti či nehnuteľnosti. Najhoršie na hyperinflácii je to, že najviac trpia chudobní ľudia a penzisti, ktorí žijú z fixného príjmu. Ak by nastala, je to zlyhanie štátu, ktorý má monopol na vydávanie peňazí, a nie bankového systému, ako sa nás snažia politici presviedčať.
.európska Únia má dnes problémy so stabilitou eura a s vysokými štátnymi deficitmi jednotlivých krajín. Známy ekonóm Nouriel Roubini predpovedá kolaps eurozóny. Čo si myslíte?
Veľa mojich slovenských priateľov bolo naivných, keď ste vstupovali do EÚ. Tomu rozumiem, lebo pre nich to bola záruka prosperity. Lenže EÚ má dve tváre. Jedna je tá, ktorá propaguje voľný trh, ale druhá rada centralizuje, harmonizuje a plánuje. Žiaľ, na ekonomickom poli dominuje tá druhá tvár. Neviem predpovedať, ako dopadne euromena, ale určite bude okolo nej veľa politického napätia. Môže sa stať, že terajšie turbulencie prežije, ale môže prísť aj k rozdeleniu eurozóny na bohatšie a zodpovednejšie štáty severu a tie chudobnejšie a nezodpovednejšie na juhu. Pre mňa je podstatné to, že tak národné meny, ako aj nadnárodné euro sú politicky kontrolované, a to nemá nič spoločné s reálnym voľným trhom.
V roku 2000 ste sa podieľali na reforme zdravotníctva vo Veľkej Británii. Za vlády Tony Blaira sa vraj zdravotná starostlivosť zlepšila. Čo to spôsobilo a ako to pocítili bežní pacienti?
Vláda zvýšila výrazne rozpočet na zdravotníctvo a čakacie lehoty na zákroky sa skrátili. Ale to je len časť príbehu. Blair podporil súkromných investorov, aby investovali v zdravotníctve. A dovolil ľuďom, ktorým platí za zdravotnú starostlivosť štát, aby mohli využívať aj súkromné nemocnice. Ak sa pozriete na skracovanie čakacích lehôt a využívanie súkromných nemocníc, je tam jasná súvislosť. Myslím si, že zdravotný systém potrebuje ešte viac súkromného kapitálu a ďalší krok by mala byť privatizácia štátnych nemocníc. Ak ľudia potrebujú zdravotnú starostlivosť, nezaujíma ich, či je nemocnica štátna, alebo nezisková, ale či dostanú kvalitné služby.
.kritici tejto reformy hovoria, že zmenila britské verejné zdravotníctvo na americký štýl, kde súkromné spoločnosti zarábajú na verejných zdrojoch a poskytujú zdravotnú starostlivosť kvôli zisku. Patrí zisk do zdravotníctva?
Kritici sa mýlia v tom, keď si myslia, že americké zdravotníctvo je prevažne súkromné a postavené na voľnom trhu. Polovica výdavkov HDP, ktoré v USA tečú do zdravotníctva, idú do štátneho zdravotného sektora. Reálne je teda americký zdravotný trh zmiešaný a navyše veľmi regulovaný. Nie je tam dominantný zisk a je viac európsky, ako by si niekto myslel.
.na zisk sa pýtame aj preto, že naša bývalá vláda zakázala zákonom súkromným zdravotným poisťovniam používať zisk podľa svojho uváženia, ale musia ho vrátiť do zdravotného systému. Je to pre vás prekvapujúce?
Nie. Väčšina politikov myslí stále socialisticky, pokiaľ ide o zdravotníctvo. Myslia si, že zdravotníctvo musí byť oddelené od peňazí, a že je niečo zlé, ak sa na zdraví zarábajú peniaze. Ja sa na tom smejem a skúšam si predstaviť lekárov alebo sestričky, ktorí pracujú zadarmo. Ich výchova stojí peniaze, a preto aj oni robia za peniaze. Čím dlhšie budeme brániť prístupu peňazí do zdravotníctva, tým horšie na tom bude.
.prečo je zdravotníctvo drahé?
Pretože je pod monopolom štátu. Predstavte si, že chcete byť lekárom. Zákony vravia, že musíte študovať a praxovať takmer 10 rokov, aby z vás bol špecialista, a to stojí peniaze. Ak chce poskytovateľ zdravotnej starostlivosti peniaze investované do lekárov späť, musí pýtať od pacientov veľa peňazí. Ak by aj tu existovala konkurencia, tak by ceny išli dole a kvalita služieb hore.
.čo rozumiete pod pojmom zdravotný konzumerizmus?
Páči sa mi, keď ľudia chcú viac, pretože to podporuje inovácie, a to platí aj v zdravotníctve.
.v roku 1991 ste radili vtedajšiemu premiérovi Jánovi Čarnogurskému. Mali ste šancu spoznať aj naše zdravotníctvo?
Iste a prekvapilo ma, ako sa podobá na štátny britský zdravotný systém. Dokonca aj uniformy sestričiek boli podobné. Fungovala tam korupcia. Lepšia zdravotná starostlivosť sa kupovala za koňak. Odvtedy sa urobilo pár reforiem, ale stále je čo robiť. Keď som vtedy hovoril o reformách, úradníci moje rady ťažko trávili. Nejaké už strávili, ale stále je čo nasávať a tráviť, aby sme zdravotníctvo zlepšili.
.ako by malo vyzerať fungujúce zdravotníctvo?
Mala by tam fungovať konkurencia. Konkurencia vo vzdelávaní lekárov aj v ich službách. Pacienti by mali mať informácie o lekároch, o liekoch. Rád by som videl, aby existovali reklamy na lekárov a lieky. Aby miestny lekár hádzal do mojej schránky leták, kde ma láka na zľavy do ordinácie. Aby si pacient mohol vybrať lekára podľa kvality a ceny. To by znížilo ceny a zvýšilo dostupnosť. Súhlasím s názorom Davida Friedmana, že ak je niečo dôležité, malo by to byť menej regulované. Prečo štát nereguluje kaderníkov, ale lekárov?
.aký vzťah ste si vytvorili s Jánom Čarnogurským?
Mali sme dobrý vzťah a spoznali sa aj naše rodiny. V súkromí bol menej vážny ako na verejnosti. Stále ho rešpektujem ako politika aj ako človeka. V tých zlomových časoch poskytol Slovensku stabilitu a perspektívu. Vedel, že niektoré veci bolo treba urobiť urgentne a iné boli dôležité. A vedel robiť reformy tak, aby boli citlivé k spoločnosti. Tiež vedel predpovedať veci, ktoré sa udejú, napríklad, že Slovensko bude v EÚ. Mali sme medzi sebou názorové spory, ale tie rozdiely sa nikdy nestali osobnými.
.ak sa pozriete na posledných 20 rokov zmien na Slovensku, ako ich vidíte?
V spoločnosti aj medzi politikmi bolo veľa naivity. Nikto asi nečakal, že zmeny budú trvať dvadsať a viac rokov. Žiadny politik nemohol splniť očakávania ľudí na rýchlu zmenu. Na konci roku 1991 však už bolo politikom jasné, že očakávania sú nereálne.
.ste kritik matematického prístupu k ekonómii. Prečo vlastne?
Matematika má vlastný logický systém, ktorý funguje mimo spoločnosti. Navyše, matematické údaje a čísla o HDP či inflácii iba legitimujú politickú moc. Nie sú o reálnej ekonomike. Verím, že ekonómia je praktická veda o spoločnosti. Ani matematické prepočty nepredpovedali krízu.
.ako reagujú študenti na vaše názory?
Často nesúhlasia. Vtedy im dám hrať matematické hry a skoro zistia, že ich prepočty nevedia vysvetliť veľa ekonomických javov. Je to ako s kozmológmi, ktorí verili, že svet je plochý a museli priznať, že je guľatý.
Rozhovor bol publikovaný v týždenníku .týždeň 40/2010 dňa 4. októbra 2010.
Tim Evans je výkonný riaditeľ Cobden Centre. V rokoch 2002 až 2005 bol prezidentom a generálnym riaditeľom Centre for the New Europe v Bruseli. Za vlády Tonyho Blaira ho považovali za hybnú silu reformy britského zdravotníctva. V roku 1991 bol ekonomický a politický poradca predsedu vlády SR Jána Čarnogurského. Je politický sociológ špecializujúci sa na ekonómiu. Jeho články boli publikované v denníkoch a časopisoch ako Guardian, Economist, Financial Times, Wall Street Journal Europe.
Tim Evans prednášal na tému Význam klasickej liberálnej politickej ekonómie pre súčasnosť a ekonomické reformy na pozvanie Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika v Bratislave v rámci cyklu CEQLS. Viac o prednáške nájdete tu.