Sloboda je problém. Nie je ako niektoré iné hodnoty alebo dobrá, ktoré si výrazne uvedomujeme, len keď nám chýbajú. Trpíme síce, keď nemáme možnosť konať bez vonkajšieho tlaku alebo bez rizika trestu. Ale trápime sa aj keď čelíme zložitým dilemám alebo ak zlyháme v dôsledku vlastných rozhodnutí. Sloboda so sebou nesie reálne riziko sklamania kvôli našim vlastným chybám. Tie často pramenia z iného typu neslobody – vnútornej. Už aristotelovská etická tradícia si všimla, že človek môže zlyhať kvôli spútanosti strachom alebo túžbe po potešení. Myslím si, že aj slovenská 30-ročná skúsenosť po Nežnej revolúcii dáva za pravdu téze, že slobody je hoden najväčšmi hoden ten, kto si vybojoval boj o svoj charakter.
Človek totižto nemôže byť úplne slobodný, kým ho príliš
obmedzujú jeho vlastné
slabosti. Iste, vonkajšia tyrania
je zjavná a v súčasnosti ju vieme dobre identifikovať jazykom
ľudských práv. Keď niekoho
cenzurujú alebo svojvoľne uväznia, je to očividným narušením slobody daného
človeka. Ale slobodu človeka obmedzujú aj jeho záporné vlastnosti, ktoré môžeme
nazývať neresťami. Ako opak cnosti, neresť
je dlhodobá dispozícia konať nesprávne a človeka sputnáva. Lenivý človek neurobí prácu,
ktorú by mal; egoista si nevšimne potreby iných ľudí. Nie je potrebné ísť do extrémnych prípadov závislostí, aby sme videli,
že človek často musí oslobodiť sám seba od svojich náklonností,
aby mohol vonkajšiu slobodu dobre využiť.
Toto ale nie je akási moralistická téza; má reálne dôsledky na fungovanie polis. Práve 40 rokov komunizmu v Československu nám poskytuje dostatočný priestor na reflexiu. Ako nám jazyk ľudský práv dobre slúži na identifikovanie vonkajšej tyranie, tak môžeme na vymedzenie vnútornej tyranie“ použiť aristotelovský jazyk cnosti.1 Prečo sa totalitnej ideológii podarilo zahniezdiť sa u nás na tak dlho? Mnohí, nízko aj vysoko postavení, neboli
odvážni postaviť sa ideologickej mašinérii. Neboli teda slobodní od svojho
strachu. Mnohým poskytovala spolupráca s režimom výhody, ktorých sa neboli ochotní
vzdať – chýbala im miernosť, teda sloboda od sledovania príjemnosti. Napokon niektorým chýbala aj rozumnosť, čo je schopnosť posúdiť skutočné okolnosti
reality s cieľom konať dobre, ktorú vymenili za ideologické zaklínadlá.
Ešte lepšie sa cnosť ako predpoklad slobody ukázala na disidentoch. Sú to
príklady ľudí, ktorých charakter presiahol obmedzenia vonkajšej tyranie. Keď sa
Silvester Krčméry v roku 1954 bránil na súde pred obvineniami z protištátnej činnosti, svoju obhajobu zakončil
slovami:
„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu!“2 V inscenácii Ľubomíra Feldeka „Nepolepšený svätec“ je Krčméry stvárnený, ako odmieta prijať
amnestiu od svojho
14-ročného trestu, pretože bol neprávom odsúdený a teda mu
nemajú čo odpúšťať. Bol jedným z tých ľudí, ktorí boli slobodní od svojho strachu
a od túžob po príjemnosti, aby hájil to najdrahšie: pravdu.
Napokon sa vyplnila aj prorocká časť jeho obhajoby – že krúžky, ktoré
zakladal, budú pokračovať ďalej a hojnejšie, aj že pravda vždy napokon vstane z mŕtvych.3
Základy slobody v Československu položili takíto ľudia, ktorým vonkajšia tyrania nedokázala vziať vnútornú slobodu. Ich krúžky, ich samizdaty a texty umožnili slobodnému mysleniu, aby prežilo v dusivom prostredí režimu. Koncom 80. rokov začali tieto
komunity vychádzať na povrch a tyrania sa vo svojej danej podobe nedokázala
udržať. Ľudia, ktorí už za komunizmu zostali verní pravde a slobodní od
strachu, ideológie alebo príjemnosti, boli hodní vonkajšej slobody práve preto,
lebo vedeli, čo obnáša. Vedeli, že aj na slobode človek čelí mnohorakým
rozhodnutiam, a preto si aj demokracia vyžaduje ľudí slobodného charakteru.
V skutočnosti demokracia kladie veľmi vysoké nároky na charakter svojich
občanov. Keď Sokrates v Platónovom dialógu Štát diskutuje s jeho spoločníkmi o
podobe štátu, zisťujú, že komplexný štát s dostatkom blahobytu si vyžaduje
takmer božského panovníka, filozofa, ktorý
nazrel Dobro a nedá sa zmiasť ilúziami.
Má pravé poznanie, zamerané na spoločné dobro a nepodlieha svojím
predsudkom a túžbam.
4 Reprezentatívne demokracie, v akých
žijú súčasní ľudia, nevyžadujú, aby bol každý
človek dokonale cnostný,
hoci ľud je „najvyšším suverénom“. Ale vyžadujú si, aby boli
ľudia schopní v komplexnej realite rozlíšiť tých najlepších reprezentantov.
Táto nutnosť správnej voľby v slobodnej spoločnosti si vyžaduje ľudí dobrého charakteru. Svojím spôsobom to cítia všetky strany politického spektra. Aj tu nám dobre poslúži jazyk cnosti. Progresívne ladení ľudia majú obavy z nárastu pravicového populizmu a extrémizmu. Z ich pohľadu môžeme tento nárast vysvetliť tým, že ľudia nie sú slobodní od svojho strachu alebo hnevu a navyše im chýba rozumnosť pri rozlišovaní informácií. Konzervatívci majú zas obavu z permanentnej revolúcie progresívnej politiky. Tá môže byť charakteristická neschopnosťou ľudí ovládnuť svoje individualistické preferencie a nedostatkom rozumnosti pri posudzovaní ich nezamýšľaných dôsledkov. Hľadanie dobrej spoločnosti teda znamená hľadanie charakteru občana.
Český politológ Josef Mlejnek popisuje problémy udržania slobodnej spoločnosti v kontexte „babišovskej“ krízy politiky. Tá podľa neho nie je problémom
postkomunizmu, ale vyspelých súčasných demokracií. V týchto spoločnostiach
konzumný étos ekonomiky opanoval aj politiku: „[…] reklama, obchodná aj
politická, vládne všetkej komunikácii, formuje slovník aj spôsob myslenia.“5 Pre naše súčasné spoločnosti
sa tak viac než demokracia hodí slovo remokracia – reklamná emokracia (vláda emócií).6 Ľudia nie sú schopní
posúdiť realitu, pretože sú závislí od konzumu a konzumujú
všetko – produkty, vzťahy, sex a nakoniec aj politiku. Nemusíme sa preto
čudovať, že dobrá marketingová agentúra dokáže za dva roky „vyrobiť“ nového
premiéra alebo prezidenta, zvlášť pri súčasných technológiách.
Na zmýšľanie jednotlivcov pôsobí ekonomický systém, ale aj základné premisy politického zriadenia. Alexis de Tocqueville pri pozorovaní americkej spoločnosti v 19. storočí zistil, že sa jej darí dobre mierniť radikálnu slobodu jej zákonov: „Zatiaľ čo zákon dovoľuje Američanom robiť, čo chcú, náboženstvo predchádza tomu, aby im napadlo, a bráni aby vykonali to, čo je neuvážené alebo nespravodlivé.“7 Náboženstvo bolo jedným zo spôsobov, ktoré vytvárali takúto rovnováhu. Bez nej mohol politický predátor ľahko zneužiť vášne atomizovanej spoločnosti: „despota ľahko odpustí poddaným že ho nemilujú, ak len nemilujú seba navzájom.“8 Slobodná
spoločnosť si vyžadovala, aby zákony nadmierne nezasahovali do životov ľudí;
zároveň si ale vyžadovala spôsoby, ktorými sa ľudia stávali cnostnými nad
minimálnu hranicu zákona, pretože „ľudia, ktorí chcú byť politicky slobodní,
musia mať vnútornú disciplínu.“9
Ale hoci sa ukazuje, že otázka morálneho a slobodného charakteru je pre
slobodnú spoločnosť základná, v našej spoločnosti na túto otázku rezignujeme.
Logiku zákonov, ktoré nám nemajú predpisovať
morálku, sme preniesli
do verejnej sféry.
Diskusia o dobrom živote
je nepohodlná, pretože rozdeľuje a podkopáva predstavu
o rovnosti životných štýlov. Náboženstvo sa snažíme
odsunúť do súkromnej sféry a za jeho morálnu autoritu nemáme náhradu. Ale vzdať
sa debaty o morálke znamená
prijať to, že okrem zákonov
neexistujú dôležité normy správania. To môže
paradoxne viesť k strate vnútornej slobody a nakoniec k zneužitiu ľudských
vášní politickými predátormi.
Viesť debatu o „slobodnom charaktere“ je skutočne náročné, čo ukazuje aj
pozitívny príklad dvoch princetonských profesorov. Robert George a Cornell
West, konzervatívny katolík a ľavicový liberál, sú najlepšími priateľmi, často
spolu diskutujú a vedú spoločný seminár. Na ich vzájomnej úcte, pokore a
skutočnom hľadaní pravdy je možné pozorovať, v čom väčšina spoločenských debát
vlastne zlyháva. Zároveň to ukazuje, ako je pre spoločnosť nutné viesť robustný
dialóg o najplnšom význame slobody. Podľa lorda Actona ním „nie je moc robiť čo
chceme, ale právo byť schopný robiť to, čo by sme mali.“10 Pretože ľudia, ktorí robia to, čo majú, sú
najhodnejšími užívateľmi slobody.
Čo však znamená povedať, že slobody je skutočne hoden len ten, kto si ju
vybojoval? Máme ľuďom obmedzovať slobodu podľa toho, ako ďaleko sú od cnostného
ideálu? Kritik takejto koncepcie by prirodzene namietal, že je to nemožné, ba
naviac opäť tyranské.
Na to by som odpovedal, že sloboda politická a sloboda charakteru sú v
dynamickom vzťahu. Sloboda charakteru sa získava návykom, praktickou činnosťou
a navyše si často vyžaduje skúsenosť s rozhodnutiami a reflexiu zlyhaní v
komplexnej realite, ktorú nemožno dopredu predpokladať. Vonkajšie obmedzenie
základných práv takéto praktické konanie
komplikuje a preto je
nespravodlivosťou. Tyranské režimy takto umocňujú niektoré nedokonalosti ľudí a v tomto
je postkomunizmus skutočne
ťaživým dedičstvom. Znamená
to však tiež to, že každá
sloboda sleduje nejaké dobro, ako napríklad sloboda
prejavu sleduje hľadanie
pravdy. Ten, kto svoj prejav nezneužíva, ale nasleduje
jeho pravý účel, je svojej slobody hoden viac a pre spoločnosť je dôležité, aby
tento ideál dokázala určiť a uznať.
Nie je ale zastávanie konkrétneho morálneho hľadiska v rozpore s
myšlienkou liberálnej demokracie? Vedomé vytváranie spoločenského tlaku na
morálny život ľudí predsa môže spôsobovať, že sa nebudú cítiť slobodní žiť v
duchu osobnej autonómie.
Je potrebné uznať, že zákony skutočne nemajú prikazovať všetky cnosti a zakazovať všetky neresti, čo je princíp známy najneskôr od stredoveku.11 Ďalej, mnohé typy rozhodnutí nemajú jedno správne, „morálne“ riešenie. Zavolám večer rodičom alebo sa stretnem s priateľmi? Za istých okolností môže byť jedno z
nich správnejšie, ale paušálne sa to nedá povedať. Nakoniec, je nutné určiť, čo rozumieme pod liberálnou tradíciou. Ak by sme pod ňou rozumeli len princíp
individuálnej autonómie, predpokladali by sme, že neexistuje žiadny vonkajší
vplyv, ktorý by mohol charakter, a teda aj život človeka urobiť lepším alebo horším.
John Finnis premisu
autonómie spochybňuje kontroverzným príkladom sexuálnej morálky.
Ak je pravda, že sexualita je sila, ktorú je z rôznych príčin ťažké
správne integrovať s ostatnými dobrami (napríklad priateľstvom alebo
starostlivosťou o deti) a ak je človek náchylný vnímať ostatných ako sexuálne
objekty a nie ako subjekty s vlastnou hodnotou, je na mieste aspoň otázka, akú
úlohu v správnom prežívaní sexuality hrá prostredie.12 Správne chápaná liberálna tradícia by sa teda
nemala obmedzovať na vonkajšiu slobodu, pretože sa tým oberá o možnosť dialógu
o záležitostiach, ktoré môžu urobiť životy ľudí ešte lepšími a slobodnejšími.
Sloboda tak zostáva problémom. Je predmetom diskusie a zároveň jej nutnou podmienkou. Som presvedčený, že skúsenosť ľudí žijúcich v demokraciách aj totalitách ukazuje zhodne na jednu vec: vonkajšia sloboda a sloboda charakteru spolu súvisia a plné chápanie slobody si vyžaduje obe jej tváre. Nedostatok prvej vedie k tyranii, potom k otroctvu ducha. Nedostatok druhej iba obracia poradie. Tyranská spoločnosť potrebovala ľudí, ktorí by ju slobodou svojho charakteru presiahli. Naša slobodná spoločnosť potrebuje ľudí, ktorí ju slobodou svojho charakteru naplnia.
Autor je študentom Masarykovej univerzity v Brne. Esej sa umiestnila na 1. mieste v rámci súťaže Študentská esej 2019.
Použité zdroje:
1 Pozri napr. Aristotle. Nicomachean Ethics,
Book II, 1107. Cnosť v Aristotelovej etike môžeme interpretovať ako slobodu pretože vylučuje
prítomnosť korelatívnej neresti,
ktorá znemožňuje rozhodovať sa správne a človeka drží v extrémnej polohe (v kontraste s
odvahou je to zbabelosť alebo naopak zbrklosť).
2 Krčméry, Silvester. 2014. Pravdou proti moci. Artis Omnis, s. 311.
3 Ibid., s. 304, 311.
4 O kráľovi filozofovi pozri Plato, The Republic, Book V – VI.
5 Mlejnek, Josef. 2015. Kuře v hrnci a křeček v kole: česká politika a její transformace v kontextu civilizační krize. CDK, s. 29.
6 Ibid., s.107.
7 Tocqueville, Alexis de. 2013. Democracy in America, vol. 1. Chapter XVII: Principal Causes Maintaining The Democratic Republic – Part II. The Project Gutenberg, https://www.gutenberg.org/files/815/815-h/815-h.htm
8 Tocqueville, Alexis de. 2013. Democracy
in America, vol. 2. Chapter VI: That The Americans Combat The Effects Of
Individualism By Free Institutions. The Project Gutenberg, https://www.gutenberg.org/files/816/816- h/816-h.htm#link2HCH0023
9 Murray, John Courtney. 1960. We Hold These Truths. Sheed and Ward, s. 37.
10 Ibid. s. 36.
11 Pozri Tomáš Akvinský, Summa Theologiae I-II, question 96, articles 2, 3.
12
Finnis, John.
1980. Natural Law and Natural Rights.
Oxford University Press, s. 217.