Právo
podnikať, sloboda prejavu a diskriminácia
alebo
o tom, keď Rusko Krym anexovalo a Vás v českom hoteli
neubytovali
„Dokonca aj tí, ktorí chcú s najlepšími
úmyslami vytvoriť nebo na Zemi, z nej urobia iba peklo…“[1]
-Karl
Raimund Popper
1.
Úvod
Diskriminácia
či nediskriminácia? Podnikateľ či spotrebiteľ? Ubytovať či neubytovať?
Pán
Krčmář (ďalej len „sťažovateľ“), hotelier, sa rozhodol reagovať na svetové
politické dianie, konkrétne na anexiu Krymu Ruskou federáciou. Urobil tak
vyvesením informácie, v českom a anglickom jazyku, na dverách hotela,
ktorá znela: „S platností od 24. 3. 2014 neubytováváme občany Ruské
federace. Důvodem je anexe Krymu. Služby našeho hotelu mohou využít pouze ti
občané RF, kteří se podepíší pod prohlášení, ve kterém vyjádří svůj nesouhlas s
okupací Krymu, který odporuje všem normám, které by měly platit v 21. století.
Váš hotel Brioni Boutique“. Rovnaká informácia sa nachádzala aj na webovej
stránke hotela. Ubytovanie sa občanmi Ruskej federácie bolo podmienené
podpísaním prehlásenia: „Prohlašuji tímto, že nesouhlasím jako občan Ruské
federace s okupací Krymu, který odporuje všem normám, které by měly platit v
21. století. Jméno a příjmení, adresa a podpis.“[2]
Takéto
konanie sťažovateľa bolo neskôr kvalifikované ako porušenie zákazu
diskriminácie, správnym orgánom I. stupňa. Krajský súd v Ostrave avšak
následne toto rozhodnutie zrušil. Na základe kasačnej sťažnosti, potom Najvyšší
správny súd zrušil rozsudok Krajského súdu a vrátil mu vec k ďalšiemu
konaniu. Krajský súd konanie kvalifikoval ako diskriminačné, ale znížil sumu
uloženej pokuty sťažovateľovi. Najvyšší správny súd následne zamietol kasačnú
sťažnosť sťažovateľa. Požadujúc zrušenie jeho rozsudku, sa sťažovateľ obrátil
na Ústavný súd.[3]
Aké
práva a zásady sú tu teda v hre? Sloboda prejavu a právo podnikať
kontra zásada nediskriminácie spotrebiteľov. Dané by sme mohli ďalej rozšíriť
a konkretizovať: prvú skupinu rozšíriť o pojmy vlastníctvo či podporu
štátu, naproti tomu v druhej skupine konkrétne uviesť zákaz diskriminácie,
ochranu spotrebiteľov, ale rovnako tiež kolektívnu vinu a bezpečnosť,
ktoré v danom prípade obdobne hrajú úlohu.
Išlo
teda o diskrimináciu? Koho práva majú prevážiť? Mal hostí ubytovať či nie?
Toto nepochybne predstavuje neľahkú – hamletovskú – polemiku.
2.
Argumentácia sťažovateľa
Sťažovateľ
sa v našom prípade vyhradil proti tomu, žeby sa dopustil diskriminačného
konania. Štátna príslušnosť, podľa neho, nepredstavuje – a to ani podľa
antidiskriminačného zákona – diskriminačný dôvod. Ergo, Najvyšší správny súd
svojim rozhodnutím porušil jeho právo na slobodu prejavu podľa čl. 17 Listiny
a práva na slobodu myslenia a svedomia podľa čl. 15 Listiny, tím, že mu
znemožnil vyjadriť jeho politický názor na anexiu Krymu.[4]
3.
Rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Z výkladu
§ 6 zákona č. 634/1992 Sb., o ochraňe spotřebitele, dospel Najvyšší
správny súd k záverom, že dané ustanovenie zakazuje diskrimináciu
spotrebiteľov pri predaji výrobkov a poskytovaní služieb a to aj
z dôvodov iných, než sú uvedené v antidiskriminačnom zákone.
Podstatným je samotné rozdielne zaobchádzanie. S občanmi Ruskej federácie
sťažovateľ zaobchádzal rozdielne a toto jeho konanie bolo pre nich zjavne
obmedzujúce. Čo sa týka namietaného porušenia slobody prejavu, dôležité je, že
aj podľa Listiny toto právo je za vymedzených podmienok obmedziteľné
a takéto obmedzenie predstavoval § 6, vyššie uvedeného zákona
o ochrane spotrebiteľov.[5]
4.
Vlastné hodnotenie
Je
nespochybniteľné, že náš súčasný svet je svetom – dobou – ľudských práv. Buďme
za to vďační! No základný problém, ktorý je nevyhnutné riešiť v súvislosti
s ľudskými právami, leží v ich ochraňovaní.[6]
A aj v prípadoch, kedy sa dostanú dve alebo viaceré práva do stretu,
treba myslieť na ochranu každého z nich.
V našom
konkrétnom prípade je nutné vyriešiť problematiku vzťahu práva podnikať,
slobody prejavu a zásady nediskriminácie spotrebiteľov. Špecificky, má byť
za daných skutkových okolností, obmedzené právo podnikať a sloboda prejavu
v prospech uplatnenia zásady nediskriminácie spotrebiteľov?
4.1
Právo podnikať, sloboda prejavu a ich hranice postavené zo zákazu
diskriminácie
Na
právo podnikať treba nazerať v širšom rozhľade, než na jeden zo spôsobov,
ako zarábať na živobytie. Kontext dôležitosti tohto práva dotvára prevažne zlá
historická skúsenosť socialistického režimu.[7]
Naviazať ho treba aj na princíp trhovej ekonomiky a úzko súvisí aj
s právom vlastniť majetok – Ústavný súd ČR priamo uvádza, že ide
o jeho derivát.[8]
Pre samotného jedinca môže predstavovať prostriedok na sebarealizáciu, čo tvorí
dôležitý aspekt utvárania vlastného života.[9]
Z takto vyjadrenej povahy tohto práva teda vyplýva, že štát by doň mal
zasahovať len v najnevyhnutejšej miere. Rovnako pre štát vytvára aj
pozitívnu obligáciu v podobe vytvorenia vhodného prostredia pre podnikateľskú
súťaž, ako aj neprimerane neznemožňovať vstup do podnikania novým podnikateľom.[10]
Nič
z toho však neznamená, že podnikateľ – a samotné právo podnikať
– je vo svojej činnosti neobmedzený. Ak
by sme to dovolili, nahradili by sme jednu totalitu druhou. Vo vzťahu
podnikateľ – spotrebiteľ, je to, inter alia, práve zásada
nediskriminácie spotrebiteľa, ktorá má usmerňovať konanie podnikateľa. Nemožno
oddeľovať právo podnikať od práv spotrebiteľov.
Ďalšie
citlivé právo, čo sa týka jeho obmedzovania, je sloboda prejavu. Článok 10 Európskeho
dohovoru o ľudských právach a základných slobodách taxatívne
vymedzuje dôvody prípustného zasahovania do slobody prejavu takto: stanovenie
zákonom, nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti v záujme národnej
bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie
nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti
alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania
autority a nestrannosti súdnej moci. Európsky súd pre ľudské práva rovnako
necháva malý priestor pre uváženie, čo sa týka obmedzovania politických
prejavov (najmä pri kritizovaní vlády).[11]
V rozoberanom
prípade sťažovateľ realizoval svoje právo na slobodu prejavu tým, že odcudzoval
anexiu Krymu a dané žiadal v písomnej podobe potvrdiť aj od hostí
z Ruskej federácie, ktorí sa chceli v jeho hoteli ubytovať. Udelením
pokuty za takéto správanie mu bolo do tohto práva zasiahnuté.
Nikto
neberie sťažovateľovi právo nesúhlasiť s politikou Ruskej federácie –
anexiou Krymu. V danom s ním možno azda aj súhlasiť. Ide o jeho
slobodu myslenia, jeho tzv. forum internum. Nikto mu rovnako neberie ani
možnosť vyjadriť takýto nesúhlas, tzv. forum externum. No tu už treba
brať ohľad aj na ostatných. Realizovaním jedného práva, môže ľahko prísť
k obmedzeniu práva druhého. Na otázku kde končí sloboda a začína
zločin, trefne odpovedá Karl Popper známym príbehom o výtržníkovi – ten sa
ako slobodný občan domáhal toho, že môže pohybovať svojou päsťou, kde sa mu
zachce, načo mu múdro odpovedal sudca: „Sloboda pohybu vašej päste je obmedzená
polohou nosa vášho blížneho.“[12]
Ak si to vztiahneme na náš prípad, je to práve sťažovateľ, kto nemôže pohybovať
svojou päsťou, ako sa mu zachce.
Ani
podnikatelia nemusia byť politicky neutrálni, ale vždy je potrebné zvoliť
vhodné a nie neprimerané prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa.
Sťažovateľ však požadoval od potencionálnych hostí, jednoducho povedané,
priveľa. Takýmto spôsobom im nepriamo pred oči vhadzoval kolektívnu vinu za
činy spáchané ich štátom. A rovnako ich aj vystavoval zbytočnému
nebezpečenstvu, ktorému by mohli čeliť po návrate do svojej krajiny. To všetko
kvôli pár nociam v hoteli počas dovolenky.
Pri
diskriminácii sa treba pozastaviť nad princípom rovnosti. Samozrejme, ani
v súčasnom demokratickom právnom štáte nemôžeme hovoriť o absolútnej
rovnosti všetkých – za jednoduchý prípad si pokojne zoberme existenciu
aktívneho volebného práva od osemnástich rokov. Absolútna rovnosť predpokladá
aj dokonale homogénnu spoločnosť, čo takisto o súčasnosti – a s
veľkou pravdepodobnosťou ani o budúcnosti – tvrdiť nemôžme. Locke píše: „Všetci
ľudia sú si od prirodzenosti rovní, nie je však možné predpokladať, že pod tým
rozumiem všetky druhy rovnosti. Vek alebo cnosť môžu dať ľuďom oprávnenú
prednosť.“[13]
Ľudia sa navzájom, ale ďalej odlišujú aj svojimi názormi, vkusom, celkovo ich
životnými štýlmi – a majú na to právo. Avšak, ak s osobami v analogickej
či relatívne porovnateľnej situácii zaobchádzame rozdielne[14]
a to bez sledovania legitímneho cieľa a nevyhnutných primeraných
prostriedkov[15],
konáme už diskriminačne – porušujeme princíp rovnosti. Treba brať na vedomie
vzťah slobody a rovnosti, totižto, prevažne sa sloboda a rovnosť berú
ako protiklady, kdežto rovnosť je podmienkou slobody.[16]
Sťažovateľ
sa v predmetnej veci odvoláva na antidiskriminačný zákon, podľa ktorého
štátna príslušnosť nie je diskriminačným dôvodom.[17]
Pokutovaný bol však na základe § 6 zákona č. 634/1992 Sb., o ochraňe
spotřebitele, ktorý explicitne uvádza, že „prodávající nesmí při prodeji výrobků nebo poskytování služeb
spotřebitele diskriminovat.“. Najvyšší správny súd vyložil tento paragraf tak, že sa vzťahuje aj na
dôvody iné, než uvedené v antidiskriminačnom zákone. A zdá sa byť
racionálnejšie stotožňovať sa s touto interpretáciou. Diskriminácia je
závažnou a senzitívnou témou a ak by sme zvolili cestu reštriktívneho
výkladu antidiskriminačného zákona, docielili by sme v danom prípade
akurát úplné vylúčenie spotrebiteľov z hry. Nemôžme ani ignorovať vzťah medzi
štátnou príslušnosťou a národnosťou.[18]
4.2
Proporcionalita, proporcionalita, proporcionalita
Nezaoberáme
sa tu absolútnymi, ale relatívnymi právami. Teda nie právami neobmedziteľnými,
ale za určitých podmienok obmedziteľnými. „Takéto obmedzenia, či už
v písanej ústave, alebo mimo nej, odrážajú myšlienku, že ľudské práva nie
sú právami ľudí na pustom ostrove. Robinson Crusoe (bez Piatka) nepotrebuje
ľudské práva. Ľudské práva sú právami ľudskej bytosti ako súčasti spoločnosti.“[19]
Rovnako
podnikatelia potrebujú aj svojich spotrebiteľov. Podnikateľovi, samozrejme, nič
nebráni v tom, napríklad zamerať sa na určitú klientelu. Ale, aby
spotrebiteľ pri bežnom ubytovaní v hoteli alebo napríklad nákupe, musel
kontrolovať vyvesené oznamy na dverách, či vôbec spĺňa podmienky podnikateľovho
„ideálneho“ spotrebiteľa, to už je, mierne vyjadrené, cez čiaru. Iné by bolo,
keby napríklad odmietol poskytnúť služby dajme tomu známej extrémistickej
skupine, kde už môže byť aj hrozba páchania trestnej činnosti. Iné, nejde
o porovnateľnú situáciu.
Sťažovateľ
sa možno správal predvídateľne, keď vyvesil daný oznam (len marginálna
poznámka: oznam už mohol byť uvedený aj v ruskom jazyku). A áno, aj pri
podnikaní je zaručená sloboda prejavu. Ale ani táto nie je neobmedzená. Ako už
bolo raz vyššie spomenuté, treba rovnako zvážiť do akej pozície spotrebiteľov –
občanov Ruskej Federácie – podnikateľ svojím konaním postavil. Sťažovateľ
svojím správaním znevýhodnil určitú skupinu spotrebiteľov (občanov Ruskej
federácie), ktorí boli v porovnateľnej situácii s inou skupinou (všetci
ostatní, ktorí sa chceli ubytovať v hoteli).
Sledoval tým realizáciu svojho práva podnikať a slobody prejavu, no prostriedok,
ktorý zvolil, sa javí byť ako obzvlášť neprimeraný. „Cieľ nemožno oddeľovať
od prostriedkov. Proporcionalita je o vzťahu medzi prostriedkami
a cieľom. Obidvoje, prostriedky i cieľ, musia byť hodnotové
a spolu sú dvoma zložkami testu proporcionality.“[20]Takýmto testom, by zrejme prešlo napríklad vystavenie letákov
o nesúhlase s anexiou Krymu v priestoroch hotela. Platí tu staré
zlaté pravidlo – všetko s mierou!
5.
Záver
Aký
koniec by teda mal mať tento príbeh? Nie šťastný, nie nešťastný, ale
proporcionálny. Vychádzajúc z urobených záverov, môžeme preto
skonštatovať, že právo podnikať ako aj sloboda prejavu, v istých
prípadoch, musí ustúpiť pred právami a zásadami ochraňujúcich spotrebiteľov,
konkrétne zásadou nediskriminácie. Ak by sme sa preto mali vrátiť k našim
shakespearovským otázkam zo začiatku, odpovede by mali byť nasledujúce:
diskriminácia, spotrebiteľ, ubytovať. Nech bol zámer hoteliera akokoľvek
ušľachtilý, prostriedky aké zvolil, neboli vhodné ani primerané. A ako
píše Karl Popper: „Dokonca aj tí, ktorí chcú s najlepšími úmyslami
vytvoriť nebo na Zemi, z nej urobia iba peklo…“[21]
Adriana Slezáková
Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
Použité zdroje:
Monografie,
učebnice
BARAK,
A.: Sudca v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016, 429 s.
BOBBIO, N.: The Age of Rights. Cambridge
: Polity Press, 1991, 192 s.
BOBEK, M. – BOUČKOVÁ, P. – KÜHN,
Z. (eds.): Rovnost a diskriminace. 1. vydání. Praha : C. H. Beck,
2007, 471 s.
DRGONEC, J.: Ústava Slovenskej republiky.
Bratislava : C. H. Beck, 2015, 1774 s.
KROŠLÁK, D. (a kol.): Ústavné právo.
Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, 804 s.
LOCKE, J.: Two Treaties of Government and
a Letter Concerning Toleration. New Haven and London : Yale University
Press, 2003, 358 s.
POPPER, K. R.: Otevřená společnost
a její nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, 391 s.
SÉNAC, R.: L’égalité sans condition.
Paris : Rue de l’échiquier, 2019, 89 s.
ŠABATOVÁ, A. (a kol.): Sborník stanovisek
veřejného ochránce práv – Diskriminace. Brno : Kancelář veřejného ochránce
práv, 2019, 296 s.
Zborníky
BREMS, E.: The Margin of Appreciation Doctrine of the European
Court of Human Rights ACCOMMODATING DIVERSITY WITHIN EUROPE. In: Human Rights and Diversity: Area
Studies Revisited. Contributors: David P. Forsythe – editor, Patrice C. McMahon
– editor. Publisher : University of Nebraska Press. Place of Publication:
Lincoln, NE. Publication Year: 2003.
GERARDS, J.: The
Discrimination Grounds of Article14 of the European Convention on Human Rights.
In: Human Rights Law Review 13:1. Publisher : Oxford University Press, 2013, s.
99 – 124. K dispozícii na: http://www.corteidh.or.cr/tablas/r30700.pdf
[15.11.2019]
Legislatíva
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd
zákon č. 1/1993 Sb.
Ústava České republiky
zákon
č. 198/2009 Sb. o rovném zacházení a o právních prostředcích ochrany před
diskriminací a o změně některých zákonů (antidiskriminační zákon)
Judikatúra
Bah v. United Kingdom
Application No. 56328/07
B. v. United Kingdom
Application No. 36571/06
rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3212/18 zo dňa 17. apríla 2019
[1] POPPER, K. R.: Otevřená společnost a její
nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, s. 172
[2] rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3212/18 zo dňa 17. apríla 2019 bod 2
[3] Ibidem bod 3 a
nasledujúce
[4] Ibidem bod 10
a nasl.
[5] Ibidem bod 5, 8
a 9
[6] Pozri BOBBIO, N.: The Age of Rights. Cambridge
: Polity Press, 1991, 192 s.
[7] KROŠLÁK,
D. (a kol.): Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, s.
376
[8] rozhodnutie
Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3212/18 zo dňa 17. apríla 2019 bod 23
[9] DRGONEC,
J.: Ústava Slovenskej republiky. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 770
[10] KROŠLÁK,
D. (a kol.): Ústavné právo. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016, s.
377
[11] Pozri napr.:
BREMS, E.: The Margin of Appreciation Doctrine of the European
Court of Human Rights ACCOMMODATING DIVERSITY WITHIN EUROPE. In: Human Rights and Diversity: Area Studies Revisited.
Contributors: David P. Forsythe – editor, Patrice C. McMahon – editor.
Publisher: University of Nebraska Press. Place of Publication: Lincoln, NE.
Publication Year: 2003.
[12] POPPER, K. R.: Otevřená
společnost a její nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, s. 117
a nasl.
[13] LOCKE, J. Two Treaties of Government and
a Letter Concerning Toleration. New Haven and London : Yale University
Press, s. 122
[14] Bah v. United Kingdom
Application No. 56328/07 par. 41
[15] B. v. United Kingdom
Application No. 36571/06 par. 54
[16] SÉNAC,
R.: L’égalité sans condition. Paris : Rue de l’échiquier, 2019, s. 49
[17] Český
antidiskriminačný zákon totiž obsahuje taxatívny výpočet diskriminačných
dôvodov, t. j. neumožňuje dosadenie iných dôvodov. Konkrétne medzi zakázané
dôvody zaraďuje rasu, etnický pôvod, národnosť, pohlavie, sexuálnu orientáciu,
vek, zdravotné postihnutie, náboženské vyznanie, svetový názor a štátnu
príslušnosť, čo sa táka voľného pohybu pracovníkov Európskej únie. Zákon č.
198/2009 Sb. o rovném zacházení a o právních prostředcích ochrany před
diskriminací a o změně některých zákonů (antidiskriminační zákon), porovnaj so
slovenskou právnou úpravou zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný
zákon). Bližšie pozri napr.: ŠABATOVÁ,
A. (a kol.): Sborník stanovisek veřejného ochránce práv – Diskriminace.
Brno : Kancelář veřejného ochránce práv, 2019, s. 45.
[18] K diskriminácii cudzincov
bližšie pozri napr.: ŠABATOVÁ, A.
(a kol.): Sborník stanovisek veřejného ochránce práv – Diskriminace.
Brno : Kancelář veřejného ochránce práv, 2019, s. 46
[19] BARAK, A.: Sudca
v demokracii. Bratislava : Kalligram, 2016, s. 130
[20] Ibidem s. 344
[21] POPPER, K. R.: Otevřená
společnost a její nepřátelé. Praha : OIKOYMENH, 2011, s. 172